Na tenisových dvorcoch sa stále pohybuje dosť ctižiadostivých rodičov, ktorí majú často vyššie ambície než ich deti. Minulosťou sú časy, keď napríklad Jimmy Evert dokázal len veľmi citlivo zasahovať do tenisového rastu jednej z najväčších tenisových dám 70. rokov, Američanky Chris Evertovej. Zo 70. rokov si však pamätáme aj opačný prípad, keď talentovanú Andreu Jaegerovú z USA práve vďaka rodičom pretrénovali do vysilenia. Z rámca maximalizmu za každú cenu nemieni ustupovať ani Richard Williams, ktorý vyžaduje od Venus a Sereny priam nadľudské výkony. Jimovi Pierceovi museli kvôli neprístojnostiam zakazovať vstup do hľadiska, keď hrala jeho dcéra Mary. Matka Anny Kurnikovovej – Alla svojím povýšenectvom odstavila od koučovania svojej dcéry takého trénera, akým je Pavel Složil. Na vrchole tohto neslávneho rebríčka však nepochybne tróni 65-ročný Američan talianskeho pôvodu Stefano Capriati.
Capriatiová na policajnej fotografii po tom, čo ju v roku 1994 zatkli.
…a s trofejou z Australian Open 2001. FOTO – REUTERS, TASR, ARCHÍV
Jennifer so zlatou medailou po finálovom zápase tenisového turnaja na olympiáde v Barcelone ‘92…
„Barcelona mi otvorila oči. Stretla som tam mnoho športovcov, ktorí sa dlhé štyri roky koncentrovali len na to, aby dosiahli úspech práve na olympiáde, hoci máloktorí z nich boli finančne zvýhodnení. Naopak, my, tenisti, zarábame oproti ostatným veľké sumy a vždy sme vo svetle obdivu. Nie je to fér. Veď sa len obzrite vôkol seba, čím všetkým je svet poznačený. Deti hladujú, nevinných ľudí zabíjajú. Akoby som v týchto súvislostiach mohla oplakať nejaký hlúpy tenisový duel?“
Jennifer Capriatiová ako 16-ročná v novembri 1992
Jenny-Baby – tenisový zázrak
„Pred mojím prvým profiturnajom mi Chris Evertová darovala zlatý náramok. Je to môj najcennejší talizman, ktorý mi doteraz prináša šťastie. Chrisse ma považuje za akéhosi malého rebela. Mám pocit, že má pravdu, možno niečo také vo mne naozaj drieme. Ale ona patrí medzi tých málo ľudí, ktorí ma naozaj chápu.“
Capriatiová v roku 1992 po OH v Barcelone
Jeseň, rok 1994, Mission Hills Country Club v Rancho Mirage. Štyridsaťdva stupňov v tieni, smotánka pod palmami, golf, pohoda. Iba pre 18-ročnú dievčinu sa stal tento oddychový raj takmer trestaneckou kolóniou. Jennifer Capriatiová, o ktorej už v roku 1991 Martina Navrátilová tvrdila, že „baby Jenny“, ako Capriatiovú všetci nazývali, hrá na svoj vek zázračný tenis, si po odvykacej kúre od marihuany pod nekompromisným dohľadom otca opäť zvykala na tenisový dril.
„Všetko to nešťastie postihlo Jenny v čase, keď som nebol pri nej, keď som ju nechránil ako dovtedy. Ale či nevidíte, že je znovu šťastným dievčaťom ako vtedy, keď sa ako štrnásťročná začala šplhať hore v ženskom rebríčku?“
Rodák z Brindisi, niekdajší druhotriedny futbalista, ktorý skončil s loptou kvôli zraneniu kolena a začal sa venovať obchodu s nehnuteľnosťami, od narodenia Jennifer sníval o jej sláve. V kritickom roku 1994 sa však častejšie vracal do dcérinho detstva: „Snáď som urobil niečo zlého? V čom som prehnal jej osobnostný i tenisový vývoj? Nezačali sme priskoro?“
A spomínal na časy, keď Jenny vtisol už ako trojročnej do rúk tenisovú raketu. Dieťa malo zábavu, otcovi žiarili oči a začal snívať sen o veľkej šampiónke. „Muselo to všetko byť takto a nijako inak. Veď by sa nikdy nemohla stať olympijskou víťazkou – či nemám pravdu?“
Kým Stefano Capriati presviedčal sám seba o správnosti svojich krokov, Jennifer žmýkala jedno prepotené tréningové tričko za druhým. Návraty bývajú ťažké. Novú motiváciu však nachádzala v spomienkach na svoj razantný vstup na tenisovú scénu. V mysli si oživovala najmä marec 1990, keď mesiac pred 14. narodeninami hrala v Boca Raton svoj prvý turnaj ako najmladšia profesionálka tenisovej histórie. Až vo finále ju zdolala Gabriela Sabatiniová. V tom istom roku postúpila do semifinále v Paríži ako najmladšia tenistka v grandslamovej histórii, vyhrala svoj prvý turnaj WTA Tour v Portoriku a s firmami Diadora a Peince uzavrela zmluvu vo výške 6 miliónov dolárov. Na otázku, čo robí s peniazmi, vtedy povedala: „Kupujem si hudobné kazety a každý deň pre svojho psa jedlo. Inak ma peniaze nezaujímajú, dávam ich rodičom, veď tí najlepšie vedia, čo s nimi urobiť.“
Keď otec začne liezť na nervy
„Hoci mám iba 16 rokov, dobre vnímam svoju pevnú pozíciu – aj keď naďalej akceptujem názory a rady svojich rodičov, trénerov a agentov, pri konečných rozhodnutiach chcem mať dôležité slovo aj ja. Napokon, ja zarábam na turnajoch peniaze. Stále so mnou zaobchádzajú ako s dieťaťom, najmä pri uzatváraní zmlúv. Už ma to ďalej nebaví. Veď aj na dvorci si za všetko zodpovedám iba ja. Nie som predsa žiadna hlupaňa, aby to rovnako nemohlo fungovať aj mimo tenisu, v súkromí.“
Jennifer o svojej túžbe po samostatnosti
Všetko sa zdalo byť v poriadku. Rodina fungovala, manželia Stefan a Denise Capriatiovci boli so svojimi deťmi spokojní. Jenny bola slávna a jej o tri roky mladší brat Steven sa venoval škole. Organizátori turnajov sa zázračnému tenisovému dieťaťu doslova podkladali. Ešte v roku 1990 na koncoročnom turnaji Masters v New Yorku dokonca zmenili pravidlá, len aby sa Baby-Jenny mohla objaviť v Madison Square Garden napriek tomu, že sa na turnaj nekvalifikovala. Čo už však, keď v USA vzrástla sledovanosť tenisových turnajov vždy, keď sa tam objavil „klan Capriati“, o 66 percent.
To, čo nasledovalo až do osudového roku 1993, zhrnuli štatistici. Šieste miesto v rebríčku v roku 1991, o rok na to trón na tenisovom olympe v Barcelone. Avšak už po Barcelone viacerí tenisoví odborníci upozorňovali, že Jennifer sa mení zo dňa na deň. Z dieťaťa sa z stala sebavedomá slečna, ktorá si postavila hlavu aj proti trénerovi Juanovi Manuelovi Santanovi, ktorého po OH v Barcelone otec na jej žiadosť odvolal. A aby aj otec Stefano pocítil, že dcéra to so samostatnosťou myslí vážne, nezdráhala sa pred novinármi povedať, že „už jej začína liezť na nervy“.
Napriek tomu, že ju Grafová v roku 1993 vyradila až v troch štvrťfinálových dueloch na grandslamových turnajoch, neprejavovali sa u Capriatiovej žiadne príznaky znechutenia. Až po prehre v 1. kole US Open prišiel pád. Jennifer opustila rodičovský dom v Saddlebrooke na Floride, ktorý tam postavil otec za jej peniaze, a vydala sa s priateľkou na vlastnú päsť za dobrodružstvom. Capriatiová vyhlásila: „Driny na dvorcoch a vôbec tenisu mám už plné zuby. Chcem si dokončiť školu a konečne si užívať. Možno, že už nikdy v živote nechytím raketu do ruky.“ Pokus dokončiť si školu jej však nevyšiel, pretože nezvládla návrat domov a radšej sa odsťahovala k priateľovi.
Vtedy sa začal nevídaný „prerod“. Jennifer sa ostrihala, vlasy si odfarbila načierno, nechala si prepichnúť nos. Keďže konzumovala obrovské množstvo sladkostí a netrénovala, rýchlo pribrala desať kíl. V izbe jej priateľa, kde sa striedala jedna párty za druhou, dunela hudba kapely Nirvana a Jennifer vychutnávala slasti ničnerobenia. Nestačilo jej však, keď ju v decembri 1993 prichytili v nákupnom centre v Tampe pri krádeži. O pár mesiacov neskôr vyšlo najavo aj nedovolené uchovávanie a používanie marihuany. Našťastie, otec Stefano sa snažil všetko zachrániť, hoci manželstvo sa mu už-už rozpadalo. Jennifer musela absolvovať 28-dňovú odvykaciu kúru na klinike v Miami Beach a potom sa celá rodina odsťahovala z Floridy do Kalifornie s nádejou, že dcéra tam nájde novú životnú motiváciu.
Opäť na vrchole
„Už nemusím o sebe pochybovať a nemusím ľutovať stratené roky. Kto by sa nazdal, že po tom všetkom, čo sa so mnou udialo, ešte niečo veľkolepé v tenise dokážem? Ak si však veríte, je vo vašich silách naozaj všetko. Tento môj triumf sa nedá s ničím porovnávať. Všetko mi to pripadá ako celkom iný, nový život.“
Jennifer pred týždňom po triumfe na Australian Open
Na tenistku, ktorú už mnohí považovali za odpísanú, sa začalo znovu usmievať šťastie. O návrat sa pokúsila už v roku 1994, ale vtedy sa jej veľmi nedarilo. A keď prišli zranenia, otáznik nad jej úspešným comebackom sa ešte zväčšil. Len otec živil nádej: „Verím jej. Je húževnatá, zmenila sa. Zmenila svoj hodnotový rebríček. Som presvedčený, že raz bude ešte lepšia a silnejšia ako kedykoľvek predtým.“
Jennifer sa snažila jeho nádeje splniť, pretože svojho otca vraj znovu objavila. A on ju mal na oplátku najradšej na svete. Nič to, že jej nevyšli ani opakované návraty v roku 1996, vlani už triumfom na turnaji v Štrasburgu dokázala, že svoj talent nepremrhala.
„Boli to divoké časy,“ spomína na pretrpené obdobie Jennifer. „Hrám už iba sama pre seba, nik na mňa netlačí, cítim sa slobodnejšie.“ Jej rodičia sa napokon predsa len rozviedli, ale otec si k dcére našiel rozumnejšiu cestu, bez nároku na vlastnícke otcovské práva. A telefonát cez mobil mame Denise do Spojených štátov priamo z dvorca v Melbourne, keď vychutnávala svoj triumf nad Martinou Hingisovou, bol dôkazom, že Jennifer dnes nezabúda na ľudí, ktorí ju druhý raz postavili na nohy.
JANA FRANKOVÁ
Fakty o Capriatiovej
Narodená: 29. marca 1976
Najväčšie úspechy: * Zlato z dvojhry žien na OH v Barcelone ‘92, kde zdolala vo finále Nemku Steffi Grafovú 3:6, 6:3, 6:4. * Od minulej soboty má na konte prvý grandslamový triumf v Melbourne z Australian Open po triumfe nad Švajčiarkou Hingisovou 6:4, 6:3. * Ako pätnásťročná sa stala najmladšou semifinalistkou Wimbledonu v jeho histórii.
Prémie z turnajov: 2,98 mil. USD
Počet vyhraných turnajov WTA: 10
Najvyššie umiestnenie v rebríčku: 6. v roku 1991
Raketa: Prince
Značka oblečenia: FILA
Najobľúbenejšie jedlo: špagety a kurča
Obľúbená farba: biela
Obľúbená speváčka: Celine Dionová
Obľúbený herec: Jack Nicholson
Koníčky: knihy a lyžovanie
