Hokejový tréner Ján Filc sa dnes dožíva päťdesiatky ako jeden z hrdinov zlatého tímu z MS v Göteborgu. Presne pred rokom po prílete z olympiády v Salt Lake City ten istý muž ustál bezbreho masívnu i jedovatú kritiku po najväčšom neúspechu v histórii slovenského hokeja, ktorým bol nepostup do hlavného turnaja. Po prehre s Rakúskom 2:3 sa v hale E Center chlapsky postavil pred novinárov a racionálne formuloval vety aj v čase, keď niektoré mikrofóny doňho bodali otázky, kedy pri reprezentácii skončí.
„Najviac síl mi bral anonymný štekot internetových odkazov,“ priznal po čase. O necelé tri mesiace, 11. mája po finálovom triumfe nad Ruskom jeho vždy triezvo pozitívna optika neuletela do výšin opačných emócií. J. Filc džentlmensky pripomenul zásluhy predchádzajúcej generácie hráčov i trénerov. Zároveň vystríhal, že triumf superhviezd NHL neodzrkadľuje skutočnú úroveň súčasného hokeja na Slovensku. Že sme najviac dlžní mládeži.
Hoci titul majstrov sveta ostane nezmazateľne zapísaný v histórii a našinec má sklony odletieť na ňom od reality, J. Filc vždy pripomína hranicu medzi športovými a hlbšími životnými hodnotami. „Najdôležitejšie je vnútorné šťastie človeka. Pre mňa je ním rodina, narodenie detí, ich úspechy v škole či športe. Som rád, že šťastné chvíle v mojom živote prevažujú.“ Najbolestnejšia bola tá pred desiatimi rokmi. Vo veku nedožitých 45. narodenín mu náhle zomrel brat Marián, bývalý krasokorčuliar, vyštudovaný lekár.
Najväčšou devízou trénera Jána Filca je úroveň komunikácie. Jazykovo vybavený pedagóg má zmysel pre individuálny prístup, vie citlivo narábať so slovom a intonáciou, burcovať i upokojovať.
S ktorým hráčom sa mu najlepšie pracovalo? „S Mirom Šatanom. Nielen preto, že je mimoriadne inteligentný, ale má jemný prejav a zároveň pozitívny vplyv na okolie. Podobné platí o Petrovi Bondrovi či Jožovi Stümpelovi. Čím bližšie som ich spoznal, tým viac som si ich vážil. Rovnako aj Žiga Pálffyho. Má naozaj dobré obetavé srdce, treba sa len nevtieravo dostať do jeho vnútra. U mnohých jeho často skromná a niekedy svojská komunikácia možno vyvoláva iný dojem.“
Ján Filc je vášnivým lyžiarom. „Mojím najobľúbenejším svahom je Chopok, kde som vyrastal ako lyžiar. Najskôr na južnej strane, neskôr pre problémy s lanovkou na severnej. Naposledy som bol na Chopku pred týždňom. Zo zahraničných lyžiarskych zážitkov bol pre mňa najsilnejší na kopcoch neďaleko Vancouveru a v Savojských Alpách.
Úspešný podnikateľ neobľubuje pasívny oddych. Ani v päťdesiatke sa nezaoberá filozofiou starnutia: „Ale áno, uvedomujem si, že mám päťdesiat, no necítim sa ako starý človek. Utešujem sa peknou vetou, čo som niekde čítal - že starnutie je jediný spôsob, ako sa dožiť šťastnej staroby.“
Ján Filc nevníma, že by ho v niektorej životnej etape formovala výnimočná osobnosť príkladom. Je odchovaný na klasickej literatúre - Hemingway, Remarque, počúval Beatles, páči sa mu tvorba Michelangela, veľa čítal o živote Krista.
Pevné zdravie a večne pozitívnu optiku, Jano!
