, že „nebojuje o neobľúbenosť ako o čestný odznak - ale niekedy je to cena za moc a cena za presvedčenie“. Niekoľko labouristických poslancov ho dokonca začalo otvorene vyzývať, aby odstúpil. Patria k extrémne ľavicovému krídlu, ktoré vždy znepokojovala Blairova centristická politika.
Radových členov Labouristickej strany nedráždi len predstava vojny bez mandátu OSN, ale aj to, že labouristický vodca podporuje zahraničnú politiku amerického republikánskeho prezidenta. Britskí voliči chápali zmysel solidarity s prezidentom Bushom po 11. septembri, ale nie sú pripravení nasledovať ho, keď preniesol mušku z Usámu bin Ládina na Saddáma Husajna.
Vojna je pre politikov vždy rizikom s nepredvídateľnými momentmi. Britská tlač rýchlo našla paralely medzi Irakom a suezskou krízou z roku 1956, keď egyptský prezident Násir ponížil Britániu a urýchlil pád premiéra Anthonyho Edena.
Pretrvávajúci konflikt uškodí Blairovi, ale ani krátky a víťazný konflikt nemusí dať britskému premiérovi za pravdu. Ako zistil otec Georgea Busha v roku 1992, ani úspešný konflikt v Perzskom zálive nezaručuje obľúbenosť doma. Clintonova ostrá kritika „otrasnej ekonomiky“ mala väčší ohlas.
Blairovo zapálenie pre irackú krízu ponecháva len málo času na vnútropolitický život. Britským voličom záleží na Iraku, ale viac im záleží na školstve, zdravotníctve, doprave a domácej ekonomike. Práve tu sľubovali labouristi po druhom volebnom víťazstve zlepšenie.
Blair je odvážny politik, motivuje ho morálna obava o iracký ľud. Ak sa Irak podrobí rezolúciám OSN a Husajna zbavia moci rýchlo a nekrvavou cestou, jeho obľuba pravdepodobne prudko vzrastie a mohol by bezpečne očakávať svoje víťazstvo v najbližších voľbách. Vojna je však len zriedka takáto jednoduchá. Blairove vyhliadky nie sú veľmi priaznivé.
Autor: TIM HAUGHTON, Londýn pre SME
