akub už vtedy vedel, že chce režírovať divadlo. Na DAMU sa síce prihlásil na herectvo, no prvé, čo na škole urobil, že rozdal texty a začal skúšať inscenáciu. Odhodlanie mať vlastný divadelný súbor bolo také strhujúce, že o spolku Kašpar začala dokumentaristka Helena Třeštíková nakrúcať film ešte skôr, než vôbec vznikol. Jeden sociológ totiž videl Jakubove predstavenie a Třeštíkovej zavolal – ten chalan určite založí divadlo. Režisérka, ktorá robí tzv. „zberné dokumenty“, teda objekt záujmu sníma niekoľko rokov, začala Jakuba Špalka pozorovať 12. novembra 89. Už vtedy vravel, že ho boľševik štve a že s priateľom Honzom Potměšilom, ktorý študuje herectvo, zháňajú priestory pre vlastné divadlo. Dva dokumenty – Desať rokov v živote mladého muža a Výzva – sledovali v dlhom časovom úseku Jakubovo a Honzovo dozrievanie. Zachytili, ako tak veľmi túžili, až sa to stalo. Neodradilo ich ani to, že Jan Potměšil mesiac po revolúcii havaroval a skončil na vozíku. „Náš príbeh s Honzom, to nie je žiadna rozprávka. My sme sa jednoducho dohodli, že spoločne budeme robiť divadlo, tak som mu do nemocnice namiesto banánov priniesol scenár. Nikdy sme neriešili, že by pre nejaký vozíček nehral. Dohodli sme sa – on sa dokáže posadiť na vozík, ja zoženiem divadlo. A to sme aj urobili. Naša cesta je vlastne jednoduchá, ako sme si vždy želali.“
Takto bez sentimentu vidí zrod jednej z najvýraznejších českých nezávislých divadelných scén – spolku Kašpar – herec, režisér a divadelný podnikateľ Jakub Špalek.
Kašpar pionierom
Spolek Kašpar vznikol v marci 1990 ako prvý nezávislý divadelný súbor v Čechách. Nezodpovedal jedinej kolonke ministerstva kultúry či magistrátu, kde mali kolonky na nezávislé projekty, no nie na nezávislý súbor s kontinuálnou činnosťou. Kašpar mal smolu, že bol prvý a až na ňom úradníci zisťovali, čo všetko nevedia.
„Dokonca sme mali úplne prvého sponzora v republike, časopis Reflex nám dal 15-tisíc. Nevedeli sme vôbec, čo je to sponzor a marketingový riaditeľ nám vysvetľoval, že je to slovo zvonku a označuje toho, kto dáva peniaze,“ spomína Jakub Špalek na priekopnícke začiatky.
Prvé dva roky pôsobil Kašpar v priestoroch divadla Rokoko, ktoré patrilo Mestským divadlám pražským. Mal úspech, bolo vypredané, o inscenáciách sa písalo s uznaním. Vtedy mali premiéru aj Ruže pre Algernon, dosiaľ najúspešnejšia inscenácia Kašpara, s ktorou sa definitívne vrátil na javisko Jan Potměšil. Lenže Jakub Špalek, človek vyhranených umeleckých i ľudských názorov, sa nepohodol s riaditeľom divadla, a ten si dal podmienku, že Špalka nahradí iný líder. Keď súbor nesúhlasil, vyhodil jednoducho Kašpara na ulicu.
„Keď súbor žije dva roky zo štátnej dotácie, má kompletné zázemie, hrá tridsať dní za mesiac a potom sa zo dňa na deň ocitne bez koruny na dlažbe, tak sa to v podstate nedá prežiť. Naše divadlo nevyplácalo mzdy, ľudia nemali čo jesť, pre úradníkov sme boli dlžníci. V atmosfére únavy a vyčerpania nebolo vidieť žiadnu perspektívu,“ hovorí Špalek, ktorý však, našťastie, je človekom do kríz. „Viem sa rýchlo orientovať v búrke, revem na ľudí, ale vediem ich z búrky von.“
A Kašpar sa naozaj z neriešiteľných problémov dostal. Vypracoval projekt na nezávislú scénu, získal priestory Divadla v Celetné, ktoré leží v jednej z najkrajších pražských uličiek ústiacich na Staromestské námestie, prevzal na seba dvojmiliónový dlh a začal podnikať. „Som divadelný podnikateľ s nehnuteľnosťou Divadlo v Celetné. Okrem toho, že tam má Kašpar stálu scénu, ponúkam najlacnejší prenájom pre rôzne nezávislé súbory a projekty, a tak môžem zarábať peniaze, ktoré investujem do Kašpara. Keďže existujeme už jedenásť rokov, energia sa konečne vracia a poslednú sezónu sme už hrali bez dlhov. Takže, keď sa minie faxový papier, už si ho môžeme ísť kúpiť.“
Hrdá mama
Jakub Špalek vedie súbor pevnou rukou. Má presné predstavy, ktorým sa členovia spolku musia podriadiť. Napríklad herci sú vedení k tomu, aby nechceli veľké platy. Akceptujú to, a aj tí najvychytenejší českí herci sú tam preto, že chcú robiť divadlo, a nie zarábať. Jakub Špalek im ide príkladom, kvôli divadlu sa zriekol filmovej kariéry, ktorá sa tak sľubne rozvíjala v snímkach Šakalí léta a Jízda, a filmové ponuky odmieta. „Nie je to póza, jednoducho naše divadlo teraz prežíva asi najkrajšie obdobie života, ktoré sa možno už o dva-tri roky skončí. Som vlastne ako taká hrdá mama, ktorá si chce užiť najkrajšie roky svojho decka. Keď vidím, ako na Richarda III. už hodinu pred otvorením kasy stojí stometrová šóra, veľmi si to vážim, a nechce sa mi teraz nakrúcať seriál.“
Milenci
V Kašparovi hrá asi 20 hercov približne 350 predstavení za rok. Mnohí sú známi z filmov – Tatiana Wilhelmová, Bořivoj Navrátil, Milena Steinmasslová, Petra Špalková, Lucie Vondráčková, Filip Blažek – ale asi najznámejší člen súboru je Jan Potměšil. V predstavení Hodina medzi psom a vlkom hral svoju vôbec prvú divadelnú rolu po autohavárii. Vtedy ešte nebol na javisku, ale v hľadisku, postaviť sa s vozíkom na scénu nemal odvahu. A potom prišli Ruže pre Algernon, kde hrá mentálne postihnutého chlapca, ktorý vďaka vede na čas zmúdrie, aby vzápätí prišiel znova o rozum. Inscenácia sa do dnešného dňa dočkala 340 repríz, čo je to neuveriteľný počet. A tvorcovia sú odhodlaní minimálne rovnaké množstvo repríz ešte odohrať. No už dávnejšie si uvedomovali, že aby mohli mať „ruže“ stále radi, musia naskúšať ďalší, rovnako dobrý titul. „Problémom však bolo, že Ruže sú neprevalcovateľné. Spravili sme s Honzom viaceré inscenácie, a neboli zlé, ale Ruže pre Algernon netromfli. Až Shakespearov Richard III. Zdalo sa nám, že to je titul, čo by nás mohol kopnúť vyššie. A myslím, že sa to podarilo. Pritom je to úplne normálne predstavenie, žiadny experiment, iba je to poctivo urobené. Skúšali sme tri a pol mesiaca, osem hodín denne. Táto najdlhšia zo Shakespearových hier má v origináli cez štyri hodiny a je v nej štyridsaťštyri historických postáv, ktoré sa navzájom vraždia a nenávidia, a nikto sa v tom nevyzná. My sme text upravili pre jedenásť hercov a skrátili na dve a pol hodiny, no ani jediný motív nie je škrtnutý. Honza hrá Richarda, a tým sa vytvára napätie, lebo on nie je typ záporného herca.“
Pri skúšaní si Jakub a Jan znovu potvrdili, ako si navzájom vyhovujú. „Obaja do toho musíme stále dokola rýpať. Náš pracovný vzťah dostává stále väčšie grády. Baví nás to viac a viac. Boli sme prekvapení – ako keby milenci po desiatich rokoch zistili, že sa zamilovali ešte vášnivejšie, než si vôbec mysleli, že to ide. Raz neskoro v noci som mu volal, že mám jeden nápad. Ani on nespal, cvičil si scénu s bičom.“
Nočníky a nedeľníky
Kašpar má rozmanitý repertoár. Historickú drámu, dramatizácie poviedok, jedna inscenácia dokonca vznikla v brnenskom Divadle Bolka Polívku, lebo do Divadla v Celetné sa už jednoducho nezmestila do repertoáru. Okrem toho sa tu hrávajú „nočníky“, teda predstavenia začínajúce sa o pol jedenástej večer. Majú podtitul „šláftrunk a niečo k tomu“ a sú určené k poslednému poháriku dňa, pre tých, ktorým sa ešte nechce domov. Väčšinou ide o komické štyridsaťminútovky a výhodou neskorého termínu je, že sa na javisku môžu stretnúť herci z rôznych pražských divadiel, ktorí by si inak nedali dokopy termíny.
Nočníkom sú napríklad aj Číňania, označovaní za divadelnú zombie, lebo mali už tri derniéry, pri poslednej sa dokonca spálili kulisy a vyhodili kostýmy. No po čase opäť prišli herci s tým, že ich chcú hrať, a tak sa zase vrátili do repertoáru.
Ružami pre Algernon sa Jan Potměšil s konečnou platnosťou vrátil do divadla k svojmu hereckému povolaniu.
FOTO – MICHAL HLADÍK
Účtovaním v dome božom sa začalo zas s tradíciou nedeľných predstavení. Na hru upozornila prekladateľka, vraj sú v nej pekné roly Ježiša a Boha pre Honzu Potměšila a Bořka Navrátila. Hneď sa zapáčila, lenže na nočník bola priťažká. Presunuli ju teda na nedeľný večer, čím vznikol zvyk, že tak ako v nedeľu chodievajú veriaci do kostola, do Celetnej sa raz za mesiac chodieva na nedeľné predstavenie s náboženskou tematikou. V Kašparoch tiež začali pracovať s bábkami, skúšajú Havlovu Audienciu, chystajú rozprávku a projekt májový Shakespeare. To sa v divadle konala dámska volenka a každá herečka si zvolila partnera a postavu zo Shakespearových diel, ktorú by chcela hrať. Teraz sa to pokúšajú skĺbiť do predstavenia, ktoré sa bude hrať iba v máji. Sami sú vraj zvedaví, čo z toho vylezie. No a k tomuto všetkému treba prirátať časté zájazdy – od marca aj do bratislavského Štúdia L&S.
Divadelný magor
Jakub Špalek o Kašparovi nehovorí, on o ňom chrlí. Je vidno, že je posadnutý divadlom. Kedysi to vraj bolo ešte horšie, v divadle bol stále, až mal vážne zdravotné aj súkromné problémy.
„Mal som pocit, že len divadlo je dôležité. Mám sklony úplne prepadnúť určitým veciam. No dnes mi to moja rodina vyvažuje, vďaka nej nie je zo mňa divadelný magor. Alebo, lepšie, som divadelný magor iba občas. Pretože človek divadlu prepadnúť musí. Okrem rodiny, divadla a divadelných priateľov už žiadny tretí svet nemám, a ani nepotrebujem.“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
Richard III. patrí k najväčším pražským divadelným hitom, aj túto Shakespearovu drámu by sme v Bratislave mohli vidieť ešte tento rok.
FOTO – MICHAL HLADÍK
