Zlé jazyky hovoria, že posledným európskym mestom na juhozápade starého kontinentu je Barcelona. Zvyšok Španielska je podľa nich charakterom Afrikou. V kľúčovej udalosti španielskej histórie tohto storočia majú pravdu. Krvavá trojročná občianska vojna vtedy jednej z najchudobnejších krajín Európy odštartovala práve v severoafrickej španielskej dŕžave - Melilla. Pred 75 rokmi - 17. júla 1936 o piatej hodine večer sa tam začalo vojenské povstanie, ktorým sa datuje začiatok bratovražedenej vojny.

Svetoznámy španielsky maliar Francisco de Goya viac ako sto rokov pred vypuknutím občianskej vojny namaľoval obraz, v ktorom ešte netušiac budúci konflikt vystihol vojnu Španielov, Baskov, Galícijčanov a Kataláncov. Na malom plátne nakreslil dve postavy. Obe majú v rukách tyče a mlátia sa. Sú ale až po pás ponorené v bahne a nemôžu sa pohnúť. Ide o dve „Španielska“, ktoré sa nenávidia, no musia žiť na tej istej piadi zeme. Hoci historici hovoria, že kontext španielskej občianskej vojny je oveľa širší, v podstate sa v trojročnej občianskej vojne stretli ľavicoví republikáni a pravicoví nacionalisti.

Išlo o konflikt medzi „Španielskom“ ľavicových intelektuálov, mestského proletariátu so „Španielskom“ starej oligarchie, cirkvi a podnikateľov. Tých prvých podporovali dobrovoľníci z Európy a Spojených štátov. Neskôr mu významnou mierou materiálne i personálne pomohli sovieti. Druhú stranu zase podporovalo nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, ktoré v nacionalistoch videli spolubojovníkov v prichádzajúcej druhej svetovej vojne. Vojenské povstanie 17. júla podporovali práve konzervatívne kruhy španielskej spoločnosti, pričom malo prebehnúť v celej krajine naraz. To, že sa tak nestalo, napokon vojnu spustilo.

Vynikajúcou vojenskou stratégiou sa nacionalistom podarilo už 21. júla dostať pod kontrolu celé Maroko, Kanárske ostrovy a časť kontinentálneho Španielska na sever od rieky Ebro. Násilie sa stupňovalo spolu so zväčšujúcim sa dobytým územím. Na čele nacionalistov stál generál Francisco Franco - „El Caudillo“ (vodca). Práve on viedol jednotky, ktoré do Španielska vstúpili z Maroka. V októbri 1936 ustanovil vládu sídliacu v Burgose. Na čele republikánov spočiatku stál Francisco Largo Caballero. V tomto „španielskom Leninovi“ videla Moskva nádej na inštalovanie komunizmu na Iberskom polostrove. S prichádzajúcim rozščesnutím republikánov na komunistov, anarchistov, socialistov či odborárov ale postupne strácali silu. Koncom marca 1939 nacionalisti dobyli Madrid a Franco mohol podpísať posledné vojnové komuniké.

Tak Moskva, ako aj Berlín v Španielsku chladnokrvne získali vojnovú prax, ktorú neskôr naplno využili v najkrvavejšom konflikte histórie ľudstva. Iba čas môže dokázať, koho víťazstvo bolo v občianskej vojne menším zlom. Winston Churchill ale už za svojich čias povedal, že keby bol Španielom, bojoval by na strane generála Franca. Diktatúra proletariátu v krajine prehrala, no „El Caudillo“ na druhej strane fašizmus nikdy nedotiahol do „nemeckého štádia“. „Pravoverným“ španielskym fašis-tom, ktorým sa žiadalo bojovať proti sovietom, Franco inteligentne vyhovel. Na dobrovoľníckej báze im vytvoril tzv. modrú divíziu, s ktorou mohli svoje vášne v sovietskych zákopoch pod nemeckým velením naplno prežívať.

Počet obetí občianskej vojny sa iba odhaduje. Nacionalistické jednotky hovorili o jednom milióne vrátane obetí bombardovania, popráv a vrážd. Nedávne výskumy hovoria o menej ako pol milióne mŕtvych. Toto číslo ale nezahŕňa tých, ktorí podľahli hladu či chorobám počas nešťastného konfliktu dvoch symbolicky sa mlátiacich postáv.

JURAJ TOMAGA

Zajtra - Winston Churchill