BRATISLAVA – Priemerný človek prestojí za život v rôznych radoch jeden a pol roka. U nás sa státie v radoch za posledných pätnásť rokov značne zmenilo. Kedysi sme čakali na všetko – v zelovoci, v mäsiarňach, na benzínových čerpadlách, v papiernictvách, v tuzexe.
Dnes stojíme na úradoch práce, daňových úradoch, pred veľvyslanectvami, v Sociálnej poisťovni, pred RM-Systémom.
Keď sa vlani pri predávaní dlhopisov tvorili pred RM-Systémom obrovské rady, pomocnú ruku podávali bezdomovci. Stáli na časenky, ktoré potom predávali. Najprv po dvesto korún, neskôr až po päťsto. Bezdomovcov koordinovali živnostníci, ktorí dlhopisy kupovali.
Mnohí, čo nemali čas vystávať v rade alebo si nemohli vziať dovolenku, služby bezdomovcov s radosťou využili. Lenže vznikali problémy. Tí, čo si miesto v rade vystáli sami od piatej-šiestej ráno, aby sa dostali k časenkám, kupčenie odmietali. Nepomohla ani polícia, ani tamojšia ochranka. Odvtedy sa rady zmenšili a bezdomovci prišli o prácu.
Na časenky sa dnes stojí aj pred ambasádami. Rad na ne si musia vystáť ľudia, ktorí chcú víza alebo pracovné povolenia. Tradične od veľmi skorých ranných hodín sa vytvárajú rady pred britskou a americkou ambasádou v Bratislave.
„Kupčenie a vystávanie radu niekým iným som tu nepostrehol. Skoro ráno tu stávajú hlavne ľudia, ktorí prišli v noci z východu. Najdlhší rad tu býva okolo ôsmej,“ vraví ochrankár pred americkou ambasádou.
V minulosti sme v radoch najmä v obchode stávali pokornejšie a odovzdanejšie. Nič iné neostávalo.
Státie v rade je podľa odborníkov frustrujúci zážitok, z ktorého jediným únikom je zvrtnutie sa na päte a odchod. Samozrejme, ak je to z hľadiska reálnych potrieb možné.
Najdisciplinovanejší čakatelia sú Briti. Nemecký antropológ dokonca tvrdí, že táto vlastnosť Angličanov, Škótov, Walesanov a Írov v porovnaní s inými „zaostalými“ národmi sveta stavia priam až na vyšší stupienok vývoja civilizácie.
RICHARD FILIPKO
