Ad Acta z osemdesiatych rokov. Zľava: Vlado Jurča, Sveťo Bombík, Ivan Štulajter, Miloš Žiak, František Strempek a Marian Jaslovský. FOTO – AD ACTA
„Boli sme takí slovenskí Talking Heads,“ napísal v Inzine o skupine Ad Acta jej bývalý člen Marian Jaslovský. Lídrom bol IVAN ŠTULAJTER, dnes novinár Rádia Slobodná Európa a textárom spisovateľ MILOŠ ŽIAK. Po rokoch sa obaja vracajú albumom Myslím s úsmevom kyslým, ktorý podľa Štulajtera nie je spomienkou na staré časy, ale skôr odtlačkom toho, ako by polozabudnuté skladby, ktoré od osemdesiatych rokov odpočívali v jeho šuplíkoch, zneli dnes. V rôznych obmenách si v skupine zahrali aj František Strempek, Michal Dúžek, Vlado Mrázko, Peter Jurkovič, Adriana Záhorcová, Vlado Jurča, Laco Kiprich a Dušan Taragel.
„V Slobodnej Európe som s hudbou žil a neopustil som ju. Zrazu som zistil, že chcem dávne predstavy zhmotniť do zvuku so súčasnou technológiou. S bývalým gitaristom Vladom Jurčom sme v domácom štúdiu nahrali prvú pieseň a nakoniec z toho vznikol album,“ vysvetľuje Ivan Štulajter pozadie nahrávky, ktorá by možno nevznikla, keby synovi nebol kúpil gitaru a nezačal na ňu opäť hrať.
Kde ste našli v sebe silu vrátiť sa k niečomu, čo ste pred rokmi v podstate natrvalo opustili?
Štulajter: „Nemám jasnú odpoveď, poznám len okolnosti. Viem iba, že sme si splnili sen, ktorý sme za socializmu nezrealizovali. Lepšie povedané, bola to výzva, ktorú sa nám podarilo po rokoch naplniť.“
Ako ste pristupovali k svojim starým pesničkám?
Štulajter: „Naše piesne vznikali v 80. rokoch, ale sú už niekde inde. Mám taký pocit, že vo mne zreli. Alebo som musel dozrieť ja?“
Texty Miloša Žiaka určite nevyhovovali vtedajším normám. Robili ste povinné prehrávky, schvaľovali vám skladby?
Žiak: „Prehrávky sa nám podarilo obísť, ale schvaľovanie textov bolo neuveriteľné. Dodnes si pamätám, že v komisii bol člen výboru komunistickej strany. Dnes si to nevieme predstaviť, že také veľké zviera čítalo obyčajné básničky. Neviem, či sa volal Kopčay, Kopčan alebo Kop…, ale kopol do nás poriadne.“
Prečo?
Žiak: „Naše piesne sa mu nezdali dosť optimistické. Po tej traume, keď mi roku 1982 zostrihali moju prvú zbierku básní, som to skúsil s Ivanom Štulajterom inak, ale dopadlo to s rovnakým výsledkom.“
Na čo vlastne zomrela skupina?
Štulajter: „Došla nám motivácia. Kapela vykrvácala na nedostatok príležitostí.“
Ako by ste popísali dobu, v ktorej ste v rámci Ad Acta pôsobili?
Štulajter: „Kto sa zaoberal hudbou, ktorá šla mimo hlavného prúdu, nemal na Slovensku šancu. Nezávislé skupiny mali dvere do médií zatvorené. Keď ste chceli pôsobiť v opozícii voči strednému prúdu, boli ste na očiach. A čím ste boli vitálnejší, tým bol režim krutejší.“
Akú silu mala vtedy slovenská undergroundová scéna?
Štulajter: „Kapely vznikali a zanikali. Boli tu Bez ladu a skladu, Ventil RG a potom Vidiek. Myslím, že táto scéna bola inšpiratívna a modernejšia než česká, pretože v Bratislave sme vďaka rakúskym médiám boli bližšie k západnej hudbe. Ale život v Čechách bol v tomto smere čulejší a u nás to bolo skôr ospalé.“
Ako sa dnes pozeráte na svoje texty?
Žiak: „Považujem ich za ukončené. Ivan odo mňa ale žiadal, aby som si pripomenul vtedajšiu dobu. Neurobil som to rád, pretože je mi odporná a nechcem, aby sa opakovala. Mám z toho rozporuplný pocit. Som ale šťastný, že ma do toho dotlačil, pretože náš album je dôkazom toho, že komunisti nedosiahli svoje.“
Štulajter: „Na rozdiel od Miloša Žiaka som nemal až taký problém pripomenúť si minulé časy a ani nie som dojatý z našej ťažkej minulosti. Aj keď sa na Slovensku toho veľa zmenilo k lepšiemu, jeho texty mi pripadajú stále živé a aktuálne. Hudba je jazyk, ktorým komunikujem rád a ľahko sa ho nevzdám.“
Nie je zaujímavé, že názov Ad Acta spätne vypovedá o skupine samotnej?
Žiak: „Názov vymyslel Marian Jaslovský a vlastne tak predurčil kariéru celej skupiny. Chceli sme otvoriť veci, ktoré režim považoval za uložené, ale názov predznamenal, že to, čo sa uložilo, bola nakoniec naša skupina.“
