Miroslav Horníček sa narodil 10. novembra 1918 v Plzni. V roku 1941 prijal angažmán v plzenskom Mestskom divadle, odkiaľ po skončení druhej svetovej vojny odišiel do pražského divadla Větrník. V Prahe neskôr prešiel do Divadla satiry a od roku 1943 šesť rokov účinkoval v Národnom divadle. Od polovice 50. rokov sa ocitol po boku Jana Wericha, s ktorým šesť rokov vystupoval v Divadle ABC. Počas kariéry bol členom aj Hudobného divadla v Karlíne, kde pôsobil začiatkom 60. rokov. Od roku 1970 vystupoval predovšetkým vo vlastných autorských divadelných a televíznych recitáloch, z ktorých veľkú divácku obľubu získali najmä Hovory H.
FOTO – TASR
„Bavičov je dosť, ale komikov ubúda,“ vravieval Miroslav Horníček. Akým pravdivým sa tento výrok stal po tom, čo v priebehu niekoľkých krátkych mesiacov ubudli z nášho života veľkí komici ako Vlastimil Brodský či Július Satinský. Nakoniec nám ubudol aj on sám. Ubudol zo spoločnosti, z javísk, predovšetkým však z našich každodenných životov. Patril totiž k tým nemnohým majstrom pera a reči, ktorých humor zľudovel bez toho, aby čokoľvek stratil zo svojej aristokratickej elegancie a intelektuálneho nadhľadu. V tomto zmysle patril k živým národným kultúrnym pamiatkam, k spoločným hodnotám česko-slovenského kultúrneho priestoru. Pre jeho vtipnosť a britký úsudok si ho kedysi vybral za partnera Jan Werich, pre to isté stávali za komunizmu rady na jeho knižky a masovo sa pozerali v televízii jeho Hovory H.
Odišiel, ako sa píše v tlačových správach, po dlhej a ťažkej chorobe. Predovšetkým však po dlhom a plnohodnotnom živote. Mal osemdesiat štyri rokov.
Prehľadný neporiadok
„Nekteří lidé žijí jednoduše. Jejich prostor i čas jsou trvale vyjasněny,“ napísal kedysi dávno v knihe esejí Dobře utajené housle, ktoré sa neskôr stali aj podkladom pre obľúbenú one man show.
Závidel týmto ľuďom, sám sa cítil neisto vo svete, ktorého dve základné kategórie priestor a čas boli „shledány relativními“. Hodiny jeho života však boli objektívne dlhšie než hodiny väčšiny z nás, hoci nikdy nebol dobyvateľom ani cestovateľom, ba nevládol pevnou rukou ani len nad vlastným psom. Dokázal sa však na svet dívať s láskavou chestertonovskou iróniu, okom maliara i fotografa objavoval veľhory a údolia na svojom vlastnom gauči.
Hoci sa zapísal do dejín administratívy objavom termínu „malý přehledný nepořádek“, úradnícku robotu opustil a zostal až do konca života verný múzam. Hral v mnohých filmoch a inscenáciách, pričom jeho partnermi boli takí umelci ako Jan Werich, Miloš Kopecký či Jiří Suchý. Nikdy však nebol univerzálnym hercom. Naopak, tvrdil, že by spálil všetky svoje filmy okrem seriálu Byli jednou dva písaři. Práve v tomto dielku si mohol v partnerstve s kongeniálnym Jiřím Sovákom dovoliť byť naplno sám sebou – nepraktickým experimentátorom, krásnym čudákom, nadšeným objaviteľom, bonvivánskym dieťaťom a romantikom, predovšetkým však glosátorom malých i väčších ľudských nerestí. Ak máme použiť stupnicu z Čapkových apokryfov, nepatril k tým najbystrejším na tomto svete, ba sám seba dokonca nepokladal ani len za rozumného. „Nedovedl bych uspořádat ani nědelní výlet a kdyby mi bylo svěřeno vedení války, vojska by se míjela a k bitvě by nedošlo.“ Bol však „múdrym generálom“ v tom ľudsky najširšom zmysle slova. So ženou Bělou, o ktorej sme sa cez jeho eseje dozvedeli toľko milého, sa dožili zlatej svadby. Nebol to však vždy ľahký život. Po tragickej smrti svojho syna vpísal na prvú stranu knihy Dobrý den, socho! aj tieto slová: „Říka se, že každý začátek je těžký. Ve dvou ne. Daleko těžší je pak pokračovat sám.“
Utajené husle
Miroslav Hormíček ani po takejto traume nechodil s očami upretými na zem, naopak, vzhliadol nahor, do sveta kamenných sôch. Aj z nich dokázal spraviť živé, mysliace osoby. Málokto sa pozrie na trigu, ktorá dominuje na streche Národného divadla, s takou naivnou a predsa takou podstatnou otázkou: Čo ak sa ten rozbehnutý trojzáprach nepodarí v jeho rozlete zastaviť? „Ta bytost s opratěmi v dlaních je ovšem klidná, má křídla, a v případě nehody se prostě vznese. Ale já na tomto místě přecházím vždycky na protější chodník.“
Verím, že tá okrídlená bytosť v jeho duši zostala pokojná aj pri poslednej nehode jeho života. My pozostalí na chodníku ho určite ešte dlho budeme vyzerať. Podobne, ako on vyčkával svoju ženu. „Co tam ještě může dělat?“ spýta sa možno niekto, hoci všetci vieme, že tam hore hrá na svoje dobre utajené husle. Rešpektujme to, ako nám to s láskavosťou jemu vlastnou radil.
