Foto archív

„Ako študent Filmovej fakulty v Prahe som dva roky býval na internáte s kórejským študentom filmovej réžie Kim Son Cho. Často sme sa rozprávali o zvláštnostiach života v jeho domovine. Nikdy však nie o politickom systéme. Vždy len o národných zvykoch a odlišnostiach v porovnaní so životom u nás. Raz som sa ho spýtal, čo mu pri príchode do Prahy najviac udrelo do očí. Zasmial sa a spýtal sa, či sa neurazím. Keď som ho ubezpečil, že nie, povedal, že si všimol naše smiešne nosy. Vraj ich máme neobyčajne veľké. Veľmi často si na jeho postreh spomeniem, keď sa ráno pozriem do zrkadla. Hoci veľa našich ľudí má väčší nos ako ja, oproti jeho plochému nosu je to predsa len riadne nosisko.

Keď Kim úspešne skončil štúdium, prišiel čas našej rozlúčky. V posledných minútach mi so slzami v očiach povedal, že sa mu nechce ísť domov. Nechápal som dôvod jeho smútku. V polonáznaku mi povedal, že si nedokážem predstaviť, do čoho sa musí vrátiť. Viac som z neho nedostal.

Po vyše dvadsiatich piatich rokoch som sa ocitol ako kameraman v hlavnom meste KĽDR v Pchjongjangu. Nakrúcal som tam reportáž z účinkovania speváckeho súboru Lúčnice. Mali sme dvoch tlmočníkov. Hneď na začiatku, keď som sa ocitol s jedným z nich sám v parku pred hotelom, diskrétne mi povedal, aby som bol pred jeho druhým kolegom opatrný vo vyjadrovaní, lebo on musí všetko hlásiť vrchnosti. Ešte v ten istý deň som podobným spôsobom dostal tú istú informáciu o ňom – od jeho kolegu. Keďže boli ku mne takí úprimní, poprosil som jedného z nich, či by mi nepomohol stretnúť sa s mojím bývalým spolužiakom, ktorý by mal byť filmovým režisérom. Na druhý deň mi povedal, že to nie je možné, pretože býva v inom meste. Keď som sa spýtal, či mu nemôžem zatelefonovať, povedal mi, že ani to nie je možné. To, že je v inom meste, znamenalo, že je v nemilosti. Viac som sa už od tlmočníka nedozvedel. Vravel, že keby sa to dozvedeli jeho nadriadení, už aj to, čo mi povedal, by mohlo stačiť na to, aby sa dostal do podobnej situácie ako môj kórejský spolužiak.

Keď sme po dvoch týždňoch odlietali z Pchjongjangu, bolo mi smutno, priam do plaču. Svojho dávneho spolužiaka a priateľa som nedokázal potešiť ani len tým, že by som ho po rokoch bratsky objal a do ucha mu zašepkal: „Vydrž!“