„Emigrácia nie je ničím iným než príležitosťou, ktorú možno využiť alebo prepásť. Niekto ide za lepším, niekto uteká zo strachu, niekto sa snaží vyvliecť z rodiny alebo z manželstva. Ďalší ide trebárs za novými zážitkami alebo dobrodružstvom,“ hovorí český prozaik a esejista Lubomír Martínek, ktorý roku 1979 emigroval do Francúzska, v úvodnom rozhovore nového dvojčísla Revue Labyrint. Tá je, ako vždy, z väčšej časti venovaná ťažiskovej téme - tentoraz sú to priestory pre život. A jednou z rovín, ktoré si pre obracanie tohto pojmu zvolil vydavateľ a šéfredaktor Joachim Dvořák, je aj priestor ako hľadanie nových miest vynútených emigráciou či exilom.
„Iné“ chápanie priestoru - ako životného priestoru v globalizovanom svete stále viac ovplyvňovanom unifikáciou a popkultúrou, vedie ku konštatovaniu či priznaniu istej segmentácie na báze finančnej či spoločenskej hierarchie. V prvom prípade je priestor opevnený, aby doň nemohli vchádzať ostatní, v druhom je oddelený, aby sa z neho nedalo vyjsť medzi ostatných. Zvyšok je kráľovstvom strednej vrstvy, ktorá sa na svet oddelených a dobre chránených bohatých pozerá len prostredníctvom médií, a getu chudobných sa nielen okľukou vyhýba, ale najradšej by o ňom ani nevedela. Či už si stredná vrstva svoj priestor redukuje dobrovoľne, alebo nie, jeho obmedzenie je nepriaznivým signálom o stave toho, čomu vravíme otvorená spoločnosť.
Jej problémom je stále aj príroda, akurát sa úlohy nebadane otočili. Príroda ako nepriateľ, ktorého bolo treba pokoriť a dobyť, sa v dnešnej dobe nadvlády mestsko-industriálneho systému zmenila z oponenta na smutného porazeného, ktorého veľkoryso dokážeme vylepšiť. Dokonca, ako píše americký historik Theodore Roszak, aj nádhera prírody (či tie zvyšky, ktoré z nej zostali) pretrváva len vďaka našej milosrdnosti. A už sotvakto si uvedomuje, že mestsko-priemyselný systém neničí len divočinu a vidiek, ale aj samotné mestá, z ktorých vzišiel.
Šírku témy mapujú aj eseje Chucka Palahniuka, Johna Bergera, Georgesa Didi-Hubermana či rozhovor s Gore Vidalom a blok literatúry k téme (Houellebecq, Kertész, Kaminer, Vian a ďalší). Značný „priestor pre život“ však výpravná ročenka poskytuje aj pôvodnej českej a slovenskej literatúre, filmu, divadlu a výtvarnému umeniu, recenziám i servisnej prílohe.
Pri pasii z exkluzívnej ponuky takmer tristostranovej revue „vyruší“ nášho čitateľa pripomenutie, že svoj priestor pre život si hľadajú aj slovenskí Rómovia. „Väčšina mojich pokusov sprostredkovať skúsenosť z pobytu v rómskych osadách na východe Slovenska stroskotáva,“ píše Ingrid Antalová. „Aké ťažké je o tom vôbec hovoriť, a takmer nemožné tým, ktorí nechcú počúvať.“ Že s touto esenciálnou skúsenosťou súhlasia viac-menej všetci, čo sa k téme vyjadrujú, je len slabou útechou.
A ešte raz o hľadaní priestoru pre život, úplne konkrétnom a, chvalabohu, tentoraz vydarenom. Je čarom (ak je toto slovo vôbec patričné v danom prípade použiť) nechceného, že počas prípravy revue augustová Vltava dokonale zlikvidovala v pražskom Karlíne sídlo redakcie Labyrintu i byt jej vydavateľa.
