FOTO – REUTERS

intimitu sexu, ale o intimitu smrti.

V berlínskom Festivalovom paláci ho ukázali kritikom vo chvíli, keď bývajú najzraniteľnejší: ráno o deviatej. „Po predebatovanej a preflámovanej noci sa na Berlinale bojuje o holý život,“ hovorí nemecký filmový kritik Hanns-Georg Rodek. Kritici si už pozreli film o afganských utečencoch (In This World), o zranenej spisovateľskej duši a tele (The Hours), o mladej matke chorej na rakovinu (My Life Without Me). A nasledoval Chéreauov Son frère, príbeh pomalého umierania.

Ako vo všetkých jeho doterajších filmoch aj tu ide o nahé, číre city, ktoré skúma až na dreň bez toho, aby nám ukázal nejaké humorné, gýčové či romantické únikové východy. Stopuje s kamerou tajomstvá života a zlieza s ňou pritom až na dno priepasti, kde žiadne vzťahy nie sú.

Odkedy zomrel Bernard-Marie Koltés a skončil sa tento jeho najväčší životný a pracovný vzťah, je pre Patricea Chéreaua zrejme čoraz ťažšie uvádzať túto svoju tému na divadelnú scénu. Intervaly medzi jeho jednotlivými filmami sú čoraz kratšie. Veľmi vážne tiež berie svoju novú úlohu, predsedníctvo jury na blížiacom sa filmovom festivale v Cannes.

Vždy som býval unavený, ale to je mnoho ľudí, hovorí Thomas (Bruno Todeschini) v Chéreauovom filme v scéne, z ktorej časť vysielal v dokumente nemecko-francúzsky kultúrny televízny kanál Arte. No teraz Thomas zistil, že trpí na výnimočnú chorobu krvi. A potom stratí kontrolu, a po lícach sa mu rozbehnú slzy. Jeho krv stratila schopnosť zrážať sa a keďže tá choroba je zriedkavá a neznáma, lekári len tak naslepo skúšajú jednu metódu za druhou. Thomasovmu telu hrozí, že sa doslova rozpustí. Miznú mu z neznámych dôvodov z krvi červené krvinky. „Takáto choroba je zvolená symbolicky: červené krvinky majú na starosti opevnenie organizmu pred vonkajšími zásahmi, bránia nás pred vykrvácaním, stavajú hrádze na miestach zlomov a trhlín, je to náš obranný val,“ hovorí pre Arte Patrice Chéreau. „Je to posledná ochrana jednotlivca, ochrana vonkajších hraníc. Táto ochrana sa v Thomasovom tele zrúti, každé krvácanie ho môže zabiť. V núdzi vyhľadá svojho brata a hľadá uňho pomoc a oporu.“

Patrice Chéreau inscenuje ich zbližovanie veľmi stroho, s pomocou ručnej kamery, ktorá sa neustále díva dvom bratom do tváre, a najmä neodvracia zrak od biedy, ktorú spôsobuje pustošivý zásah Thomasovej choroby, a od čoraz zúfalejších pokusoch lekárov.

Za vrchol filmu vyhlásila v prvých reakciách kritika „vecných, dych vyrážajúcich desať minút príprav na operáciu“. Nedeje sa nič viac než holenie – Thomasovej hrude, pazúch, ohanbia. Holia ho dve sestričky – to, že sú ženy, zakrýva maska. Pohľad kamery u Chéreaua nikdy nemá nič spoločné s voyeurizmom.

Son frère sa rozpráva v dvoch časových rovinách. „Prítomnosťou je pobyt dvoch súrodencov pri mori – Thomas už všetky pokusy o liečbu vzdal a pripravuje sa na smrť. V pozadí vidieť prehistóriu – ich zblíženie. Táto rovina sa odohráva v nemocnici,“ hovorí režisér. Až na dve výnimky sa Chéreau vzdal hudby. O to silnejšie nakoniec zaznie patetický hlas Marianne Faithfulovej: v tých scénach sa hranice raz a navždy rozostria v snovom obraze.

Nemeckí, francúzski a americkí kritici vyhlásili: Son frère bol prvým veľkým filmom tohtoročného Berlinale.