FOTO – REUTERS
Jeho najnovší film – Solaris – je jeho prvým pokusom v žánri science-ficition. Štyridsaťročný americký režisér STEVEN SODERBERGH získal hneď za svoj režijný debut Sex, lži a video Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Bolo to roku 1989. Odvtedy sa ako režisér, producent a výkonný producent podieľal na mnohých zaujímavých filmoch. Na Oscaroch pred dvoma rokmi sa stal prvým režisérom po šesťdesiatich rokoch, ktorý mal v sále rezervované dve stoličky so svojím menom – bol totiž dvakrát nominovaný na Oscara za najlepšiu za réžiu. Napokon ho získal za Traffic – Aféry (bez)mocných.
A jeho druhý film z toho roku – Erin Brockovich – priniesol Oscara Julii Robertsovej. Na tohtoročnom Berlinale má Soderbergh v súťaži novú adaptáciu knihy Stanislawa Lema Solaris, ktorý v našich kinách uvidíme od 20. februára, a je tiež výkonným producentom ďalšieho súťažného filmu – režijného debutu Georgea Clooneyho Confessions of a Dangerous Mind, ktorý u nás bude uvedený v júli pod názvom Dvojaký život Barrisa.
Čo bolo pre vás z Lemovej knihy najdôležitejšie?
„Bolo tam mnoho myšlienok, takže bol problém rozhodnúť sa, na ktoré sa zamerať. Nakoniec som si vybral dve, ktoré boli pre mňa naj- zaujímavejšie. Jednou z tém boli predstavy o nejakej osobe a druhá je, čo to znamená byť ľudskou bytosťou. Je Rheya, ktorú Kelvin stretáva, ľudskou bytosťou? Má s ňou ako s takou zaobchádzať? Práve táto téma má v posledných mesiacoch čoraz väčší význam v súvislosti s klonovaním. Až doteraz bola každá bytosť jedinečná. Ale čo sa stane, ak už nebude?“
Rozmýšľali ste niekedy o tom, čo bude, keď sa začnú ľudia klonovať?
„Áno. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Nemám nijaké morálne výhrady. Nemyslím si, že je to nemorálne. Ale cítim, že je to riskantné a čudné. I keď pripúšťam, že myšlienka naklonovania novej obličky ľuďom, čo majú rakovinu, je fantastická. Pri nakrúcaní som rozmýšľal aj o smrti. Niekoľko ľudí v mojom okolí zomrelo v priebehu posledných rokov. Otec mi neustále hovoril, že by chcel, aby smrť neprichádzala veľmi dlho. A splnilo sa mu to. Ľahol si spať a už sa neprebudil. To je asi spôsob, akým by chcela umrieť väčšina z nás.“
Ste veriaci?
„Nie. Som optimistický ateista. Nebojím sa smrti. Myslím, že je to súčasť procesu.“
Nebáli ste sa obsadiť Georgea Clooneyho do úlohy, ktorá je iná, než na aké sme u neho zvyknutí?
„Nebál. Poznám ho ako herca i človeka a vedel som, že je schopný zahrať to. Otázkou teda bolo len to, či to naozaj chce i on. V priebehu posledných rokov George zaznamenal mnoho úspechov a s úplne odlišnými postavami.“
Úvod filmu bol pôvodne dlhší. Prečo ste ho skrátili?
„Chcel som, aby bol film pomerne krátky. Samotný scenár mal len sedemdesiatpäť strán. Vedel som, že tempo filmu bude pomalé, a tak som chcel, aby sme sa dostali na Solaris tak rýchlo, ako to len bude možné. Chcel som len načrtnúť, kto je Kelvin a aké má pocity, a vyhnúť sa tradičným spôsobom výstavby postavy.“
Dôležitú úlohu vo filme má i poézia Dylana Thomasa. Prečo ste vybrali práve jeho báseň And Death Shall Have No Dominion?
„Poslal som e-mail priateľovi, že potrebujem vynikajúcu báseň o smrti a o pätnásť minút som mal naspäť odpoveď – myslím, že táto báseň je tá pravá. A naozaj bola. Myslím, že keby som niekedy súťažil v Milionárovi, on bude mojím priateľom na telefóne. Volá sa Mike Nichols.“
Vaše filmy bývajú často osobné. Solaris však pôsobí zo všetkých najosobnejšie. Aký je váš názor?
„Neviem, či je najosobnejší. V každom prípade som však venoval veľa energie na prípravu, pretože ten materiál bol pre mňa výzvou. Mal som podobný pocit ako pred svojím prvým filmom, pretože v istom zmysle je akýmsi súhrnom všetkých filmov, ktoré som doteraz urobil. A mal som pocit, ako keby sa uzatvárala jedna kapitola. Je to film o mnohých veciach, ktoré ma zaujímajú.“
Podobne ako vo svojich predchádzajúcich filmoch i tentoraz ste stáli aj za kamerou. Prečo?
„Dáva mi to veľkú výhodu byť bližšie k hercom. Začal som nakrúcať filmy už ako tínedžer. Keď som bol na pľaci s Georgeom a Nataschou, pripomenulo mi to vzrušenie, ktoré som cítil, keď som vzal kameru po prvý raz do ruky. Mal som vtedy trinásť. Viem, že nie som najlepším kameramanom na svete, ale keď som za kamerou, má práca s hercami väčšiu intimitu. Som k nim počas záberu tak blízko, že im môžem doslova šepkať. Okrem toho priamo vidím, ako hrajú. Je to úplne iné než keď zo vzdialenosti sto metrov od miesta záberu sledujete celú akciu na monitore.“
Vraveli ste, že Stanislaw Lem film videl. Konzultovali ste s ním niektoré veci?
„Stanislawa Lema sme nekontaktovali. Údajne však film videl a páčil sa mu. Mnohí Tarkovského Solaris nikdy nevideli. História filmu v porovnaní s inými druhmi umenia nie je taká dlhá. Trvá len niečo vyše sto rokov. To, že niektorí ľudia, ktorí píšu o filmoch, nevedia, kto je to Murnau, by mi až tak neprekážalo. Horšie je, že ľudia, ktorí rozhodujú, aké projekty sa budú realizovať, nepoznajú ani novšie filmy. Z toho mám hrôzu, frustruje ma to. A to je tiež jeden z dôvodov, prečo väčšina filmov, ktoré vidíte v kine, je presne taká, ako tie, čo ste už videli pred týždňom.“
Existuje skvelá Tarkovského verzia filmu Solaris. Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film aj vy?
„Nejde o remake Tarkovského filmu, ale o inú verziu adaptácie Lemovej knihy. Ani som nechcel nakrútiť nejaký remake filmu, ktorý sa mi, mimochodom, veľmi páči.“
Prečo nie?
„Nemalo by to nijaký zmysel. Ale tento film ma vždy fascinoval tak ako kniha, podľa ktorej vznikol. Lem údajne videl film minulý týždeň a páčil sa mu. Myslím si, že naša verzia Solaris nakladá s predlohou oveľa voľnejšie než tá Tarkovského. Moje stanovisko je, že o tridsať rokov si niekto prečíta knihu a povie si ‘mám nový nápad‘ a vznikne tretia verzia Solaris. Je to úplne legitímne.“
Páči sa vám Andrej Tarkovskij ako režisér?
„Videl som niekoľkokrát všetky jeho filmy. Bol jedným z mála skutočných básnikov filmového plátna. Milujem atmosféru jeho filmov. Ja však nie som Tarkovskij.“
Autor: Berlín
