a dokonca i samotných detí. Nedávno mi jeden žiak povedal – neukazujte na mňa tou rukou, lebo vám ju zlomím. A kolegyni zas žiačka z deviatej triedy arogantne povedala: čo chceš, ty k…a? Pracovať tvorivo a humánne v takejto atmosfére je takmer nemožné.“

Jej slová potvrdzuje i učiteľka na malotriedke v stredoslovenskom regióne: „Nedávno ku mne prišiel prváčik a hovorí mi – poď za tabuľu a ukáž mi prsia. Tak ma to zaskočilo, že som vôbec nevedela, ako reagovať. Je to problémový žiačik a vôbec si neuvedomuje, že povedal niečo zlé.“

Učitelia majú problém aj s rodičmi. Mnohí z nich vraj považujú učiteľov za akúsi spodinu: „Ak majú problém, vôbec sa so mnou nebavia a hneď idú za riaditeľom, aby ma pokarhal,“ hovorí Hana. A pritom by možno stačilo, keby sa ma rodič opýtal, v čom vlastne nastal problém. Ja som pre nich však ten posledný človek, za ktorým idú.“

Učí vyše dvadsať rokov a hovorí, že učitelia si nechcú priznať, akí sú unavení. „Zoberte si napríklad učiteľky v dôchodkovom veku. Vidím na nich, že sú už nervóznejšie a podráždenejšie ako kedysi, na mnohé veci reagujú neprimerane, práca ich nebaví. Napriek tomu si to nepriznajú a neodídu. Dôvod je jednoduchý – nemôžu predsa odísť po rokoch praxe, teraz keď majú plat najvyšší. Brať tú mizernú penziu? Načo, veď môžu učiť za najväčšie peniaze, aké kedy dostali.“ Riaditeľ jedného bratislavského gymnázia o učiteľoch hovorí: „Ja hovorím, že učitelia sú sprostí. Jedni sú sprostí preto, lebo neodišli zo školstva, keď mohli. A druhí preto, že sú naozaj sprostí, a preto ostali na školách.“ (sr)