Históriu tohto nezvyčajného zvona najlepšie pozná miestny obyvateľ, dnes už 75-ročný Miroslav Veľký. Spomína si, že ako mládenec bol pred koncom vojny spolu s priateľom Vincom Mokrým-Palinkejem svedkom nemeckého leteckého náletu na ich vtedy samostatnú dedinku. Tri lietadlá zhodili pod horou niekoľko bômb. Zaryli sa však do mäkkej pôdy a nevybuchli.
Po vojne ich spolu s kamarátmi vyhrabali a odpaľovali takým spôsobom, že na ne nakládli raždie a zapálili ich. Bola medzi nimi veľká, asi dva metre dlhá bomba s priemerom asi pol metra. Zostala nevybuchnutá v mladej smrečine. Odkotúľali ju na čistinku a nakládli na ňu poriadny kopec suchých konárov a polien. Po dlhšom čase nastal výbuch, ktorý polámal všetky okolité stromy. Z bomby našli ďaleko od výbuchu spomínanú takmer neporušenú špičku. Jeden z priateľov si ju vzal domov a používal ju na napájanie hydiny.
Asi po 15 rokoch sa M. Veľký dozvedel, že do necpalskej kaplnky by bolo treba umiestniť nový zvon. Vtedy si spomenul na zvyšok plášťa spomínanej bomby. Vedel, že je z kvalitnej ocele, a keď na ňu udierali, celkom pekne vyzváňala. Nechali na ňu privariť potrebné úchytky, zavesiť srdce a osadiť ju do veže. Zvonár Viliam Mokrý na ňom vyzváňa každoročne počas hodov a na sviatok Božieho narodenia, alebo ak niektorý z Necpalčanov zomrie. Málokto podľa neho vie, že prenikavý zvuk pochádza zo zbrane. Vo vojnách to bolo skôr opačne. Mnoho bronzových či mosadzných zvonov poslúžilo na výrobu kanónov, mieni zvonár.
(tasr)