Všetko, čomu sa chceli Montreal Canadiens v tejto sezóne v porovnaní s vlaňajškom vyhnúť, sa znovu opakuje: mužstvo je v polovici februára na hrane postupu do play off, dokonca má o niečo menej bodov (60 – 54). A tak ako vlani – ak sa nestane nejaký zázrak – aj tentoraz sa bude modliť, aby to Islanders s Tampou, teda ich najvážnejší súperi o poslednú postupovú priečku, vo finiši pokazili podobne ako vlani Washington.
Výmena trénera
Bodové rozdiely medzi týmito klubmi sú v súčasnosti minimálne, postúpiť môže ktorýkoľvek z nich, stačí malé zaváhanie. V priemerných mužstvách to tak chodí. Nepochybne práve to, že sa Canadiens doposiaľ nielenže nedostali nad priemer, ale skôr sa väčšinu času pohybovali pod ním, viedlo k prepusteniu trénera Michela Therriena a jeho nahradeniu Claudom Julienom, ktorý istý čas pracoval s kanadskou juniorskou reprezentáciou. Therrienovi sa za uplynulé štyri mesiace jednoducho nepodarilo vykresať mužstvo do takej podoby, aby dokázalo konkurovať najlepším mužstvám Východnej konferencie. Nehovoriac o tom, že za päť rokov, čo bol sám alebo vo dvojici s Alainom Vigneaultom koučom mužstva, sa Canadiens až trikrát neprebojovali do play off.
Therrien na odstrel už vlani
Pravdu povediac, pohár trpezlivosti však už pretekal vlani, keď sa Habs (anglo-francúzska prezývka mužstva) po troch neúspešných sezónach konečne prebojovali do play off, aby tam zhoreli už v prvom kole s Carolina Hurricanes. A to viedli na zápasy 2:0, potom 2:1 a po polovici štvrtého zápasu na góly dokonca 3:0, pričom boli jednoznačne lepším tímom. Potom však prišiel na scénu tréner Therrien, ktorý si napriek solídnemu a jasnému vedeniu neudržal nervy na uzde, vynadal po spornom verdikte rozhodcovi, dostal trest a Carolina otočila v presilovke piatich proti trom nielen celý zápas, ale aj celú sériu vo svoj prospech. Napísať, že v Montreale po takomto vypadnutí zavládol všeobecný smútok, je iba márnou snahou ako-tak opísať náladu totálnej skľúčenosti a depresie, ktorá zavládla v tejto bašte kanadského hokeja. Už vtedy to bolo s Therrienom dosť nahnuté, avšak napokon dostal do novej sezóny dôveru. Nádeje na zmenu však nenaplnil, a tak musel odísť, zaplatiac aj za to minulé.
Súčasné postavenie Montreal Canadiens nie je však iba príbehom Michela Therriera. Hlavným sklamaním tejto sezóny sú predovšetkým výkony vlaňajšej brankárskej hviezdy NHL a držiteľa Vezina Trophy José Theodora. Theodorov prepad v tejto sezóne je taký strmý, že je to až ťažké uveriť. Brankár, ktorý vlani privádzal do šialenstva najlepších útočníkov ligy, sa dnes motá kdesi v tretej desiatke brankárskych štatistík s horrorovým priemerom 3,0 a s dvadsiatimi prehrami z tridsiatich deviatich zápasov, v ktorých chytal. Niečo také nikto od takéhoto brankára nečakal, a preto je sklamanie v tábore Canadiens veľmi trpké. Pritom sa nedá povedať, že by to Therrien s Theodorom neskúšal. Naopak, dal mu dostatok šancí a stále bol preňho jednotkou, aj keď vý- kony druhého brankára Jeffa Hacketta neboli zlé.
Riskantný krok
Po Therrienovom odchode sa generálny manažér Andre Savard rozhodol zrejme motivovať Theodora ako pravý hazardný hráč – predal Hacketta do San Jose, čím urobil laborujúcemu Theodorovi psychický priestor na to, aby sa nemusel trápiť ani len s myšlienkou, že ho môže niekto z jeho pozície vytlačiť. Či sa tento krok Canadiens vyplatí, to ukáže čas, lebo Hackett sa medzičasom po bleskovej rošáde premiestnil zo západu na východ do Boston Bruins, teda do mužstva priameho súpera (!) Canadiens v Severovýchodnej divízii. Ak sa Theodore nechytí a nezastúpi ho ani nový náhradník, mladý Mathieu Garon, môže tento Savardov krok Montreal dosť mrzieť. Najmä, ak potrebuje väčšmi dobrého spoľahlivého obrancu než útočníka typu Niklasa Sundströma (47 zápasov/2 góly), ktorého získali od žralokov práve za Hacketta. Týmto obrancom mohol vari byť v tejto sezóne Stephane Robidas, keby ho nepredali do Dallasu, kde sa v silnej konkurencii vypracoval na piateho stabilného zadáka. Možno by okrem iného pomohol Canadiens zlepšiť bránenie v oslabeniach, v čom sú až na predposlednej priečke celej ligy.
„Starci“ na farmu
Ďalším sklamaním Canadiens v tejto sezóne sú výkony hráčov starej gardy. Audette (666 zápasov), Lindsay (753 zápasov) a skúsená posila z Islanders Czerkawski sa prepadli tak hlboko, že sa museli spakovať a odísť na farmu. Ani s týmto nikto v Montreale určite nerátal. O to viac sa však otvára priestor pred mladými talentmi, ako sú Marcel Hossa, Mike Ribeiro alebo Ron Hainsey.
Za to, že ešte nie je nič stratené a Canadiens majú rovnakú nádej na play off ako prinajmenšom tri, štyri ďalšie mužstvá, môžu dobré výkony niekoľkých hráčov – v obrane sú to A. Markov a Brisebois, v útoku Koivu, Petrov, Zedník a Perreault. Zlepšuje sa aj výkon Bulisa s McKayom. Osobitnou kapitolou je legenda NHL Doug Gilmour (20. sezóna, v júni bude mať 40 rokov), ktorý patrí k čelným hráčom mužstva, nielen čo do produktivity, ale aj času na ľade. Rešpekt, ktorý Gilmour vzbudzuje, je výrazný, a keďže je postavený na výkone, nemajú problém ho akceptovať ani hráči, ktorým by mohol byť pomaly otcom.
Lídrom je Koivu
Vodcovskou osobnosťou Canadiens v pravom slova zmysle je Saku Koivu, dnes bezpochyby najlepší fínsky hokejista v NHL. Jeho zápas s ťažkým ochorením vzbudil pozornosť ďaleko za hranicami hokejového sveta o to väčšmi, že Koivu sa napriek dlhej prestávke výkonnostne prebojoval medzi elitu ligy. Z toho profitujú aj jeho spoluhráči, ktorí dozrievajú do najlepšieho hokejového veku, menovite Zedník a Petrov. Zedník sa nedávno aj vďaka Koivuovým prihrávkam dostal na svoje najvyššie číslo kariéry v počte gólov (24). Je rýchly, vie kombinovať, v čom si s podobne založeným Fínom rozumie.
Nedeľná výhra na nulu vo Washingtone (po prvý raz v sezóne s Garonom v bránke), ktorou Canadiens zastavili nepríjemnú štvorzápasovú sériu prehier, sa môže stať pre mužstvo dôležitým bodom obratu. Teraz majú pred sebou štyri zápasy na domácom ľade a šancu dostať sa pred svojich najvážnejších súperov do play off aspoň o kúsok. Možno ten rozhodujúci.
IGOR OTČENÁŠ
(Autor je hokejový publicista)
