Mikael Niemi. FOTO - STIG ELDEGREN
Švédi sa v lete húfne vybrali na sever. Urobili to úplne ako lumíky, ibaže nastúpili do autobusov a zvláštnych vlakov. Smerovali na sever, ktorý je naozaj severom, kde sa dediny volajú Muodoslompolo alebo Kitkiöjoki, kde už ľudia nehovoria po švédsky a poriadne po fínsky ešte nevedia. Migrujú tam, lebo všetci čítali tú istú knihu, ktorá sa predala v päťstotisícovom náklade, mesiace stála v čele knižných hitparád, aj s presným zoznamom hroziacich nebezpečenstiev. To všetko nepomohlo. Ako lumíky sa Švédi v lete presúvajú do Vittuly v Toredalene na fínskych hraniciach. Nikoho tu údajne zatiaľ neušliapali.
Zdalo by sa, že nikto nebude tráviť dobrovoľne dovolenku v diere, z ktorej už skoro všetci obyvatelia odišli. Vo Vittule sa okrem vyrábania detí toho veľa robiť nedá. Dá sa odsťahovať. Mnohí to urobili.
V šesťdesiatych rokoch, keď sa Niemiho rozprávač Matti namáhavo snažil vo Vittule dospieť, tu bolo pár drevených chát a cesta. Takmer ani nemali elektrinu. Hniezdo, ktoré zostalo ušetrené civilizácie a švédskeho hospodárskeho zázraku. Dalo sa tu piť, kázať alebo sa odsťahovať. Ale to sme tu už mali.
Ľudia sú tu fikaní. Toto slovo môžete vo Vittule vziať doslova. Tu sa navzájom sekajú dennodenne. Majú tiež - tak ako to umožňuje toto pochybné slovo - sklon k mimoriadnej prefíkanosti. A bizarnosti. Je to súostrovie najčudnejších chlapíkov. Učiteľov hudby, ktorým odfikli niekoľko prstov, deti, ktoré sa vzpierajú reči - vláde kazateľov, a vyvinú si tajný idiom, z ktorého sa nakoniec vykľuje esperanto. Bujneli tu mimoriadne formy falošného puritanizmu - úrodná pôda pre buričov - ktorí - ešte naposledy to povedzme, sa odsťahovali.
Sú tu mimoriadne nebezpečné zvyky: bežný Európan ani nebude vedieť ako, a už ho zatiahnu do súťaže v extrémnom saunovaní alebo extrémnom slopaní. Niekedy sa tieto dve súťaže konajú súčasne, ale to prežívajú len najsilnejší.
Pokiaľ ide o hudbu, sú ľudia, čo si ešte stále myslia, že punk vynašli v Anglicku, niekedy v sedemdesiatych rokoch. Tak to nie je. Vynašla ho školská kapela z Vittuly. Po anglicky nevedeli, na gitaru hral len jeden. Mattiho hlas trošku pripomínal umierajúceho lumíka. Spievali: „Rackönrall mjosik! If jo vana lav vitmi“ - pesničku Beatles. No v podaní Mattiho, Niila a kapely znela viac ako od Sex Pistols a mala dosť výbušné účinky.
Mikael Niemi vyrozprával bizarný pubertálny román. Hormóny v ňom skáču ako zjašené, postavám sa ježia chlpy, deti vyrastajú v ťažkých podmienkach, ako to už v pubertálnych románoch býva. Populárna hudba z Vittuly je aj niečo viac. Je to severské znovuobjavenie magického realizmu. V samostatných obrazoch bliká portrét európskej periférie, totálnej provincie. Bola to jedna z najlepších kníh roka. Temná, ťažká, veselá.
Tým by bola otázka, prečo Švédi po státisícoch kupovali Niemiho román, zodpovedaná k úplnej spokojnosti. No nie otázka, prečo hromadne putujú do Vittuly ako lumíky.
