V jeden krásny slnečný deň si po brehu tichej riečky vykračovala štíhla volavka s dlhočižnými nohami, dlhým krkom a končistým zobákom. V priezračnej vode tam pri brehu kapor so svojou kmotrou šťukou vystrájali. Ľahko mohli volavke padnúť za obeť, stačilo len zobák do vody ponoriť.
Vznešený vták sa však rozhodol vyčkať, až bude mať väčší hlad. A keď ten čas nastal, opäť sa vybral k riečke. Kapor i šťuka boli dávno preč a pod hladinou plávali len mreny. Tie však volavke nechutia, a tak čaká na lepší úlovok.
"Mreny mám jesť, ja, volavka? Tie nemám vôbec rada."
Mreny teda odmietla, ale našla belicu. "Belicu na obed? Taká hanba! To ani zobák neotvorím!"
A tak chodila vodou, brodila sa pozdĺž brehu, hlad ju čoraz viac kváril, ale všetky ryby už odplávali. Napokon jej musel stačiť aj slimák, ktorému sa nepodarilo skryť v lístí.
Poučenie: Nepremárni príležitosť, druhú šancu už nemusíš dostať.
Bájka je z knihy Najkrajšie bájky. Autorom bájok je JEAN DE LA FONTAINE. Knihu vydalo vydavateľstvo JUNIOR. Prekložila a prerozprávala: Taťiana Žáryová.
