Prívrženci Morgana Tsvangiraiho, vodcu zimbabwianskej opozície, demonštrujú pred Najvyšším súdom v Harare, kde Tsvangiraiho súdia. FOTO - REUTERS
Je február v Zimbabwe tri mesiace do žatvy - a Betty Maravanyiková polieva kukuricu. Čuduje sa, prečo jej rastliny merajú necelých desať centimetrov, keď Parsonovcom ich kukurica vlani o takomto čase už tienila výhľad na farmu Edengrove. Po tom, ako o Edengrove prišli pri vyvlastňovaní belošských fariem, žijú Parsonovci od septembra v juhoafrickom exile. Pani Maravanyiková a jej šesť detí sa odvtedy o Edengrove delia s ďalšími deviatimi rodinami niekdajších černošských bezzemkov.
„Prezident Mugabe si na znárodnenie belošských fariem vybral ten najhorší čas,“ napísali dokonca aj jeho priaznivci v západnej ľavicovej tlači. V oblasti južnej Afriky je hladomor, aký by dal zabrať aj fungujúcemu hospodárstvu. V kolabujúcom socializme na zimbabwiansky spôsob nezamestnanosť v decembri prekročila 70-percentnú hranicu, inflácia 140-percentnú. Na humanitárnu pomoc zo zahraničia sa spolieha viac ako polovica z trinásťmiliónovej populácie.
Druhý pokus
„Táto kukurica,“ zveruje sa pani Maravanyiková, „je môj druhý pokus.“ Prvý začiatkom októbra, keď sa v Zimbabwe ešte neseje, spálilo slnko. Pri druhom pokuse bol k dispozícii aj sľubný dážď, ktorý ale čoskoro ustal. Pani Maravanyiková nemá peniaze nielen na zavlažovacie zariadenie a hnojivá, ale ani na kukuričný chlieb z dovozu, ktorý si jej lepšie postavení susedia s členstvom vo vládnej strane Zanu-PF kupujú na čiernom trhu.
„Oni (černošskí farmári) to jednoducho nevedia,“ tvrdí jeden z vyvlastnených belochov. „Nám trvalo niekoľko desaťročí, kým sme pochopili tunajší klimatický cyklus,“ vysvetľuje. Niekoľko generácií bielym farmárom trvalo aj budovanie komerčnej siete, ktorá ešte nedávno zásobovala poľnohospodárskymi výrobkami britské supermarkety, a ktorá dnes už neexistuje. „Ak černosi niekedy niečo pestovali, tak len pre vlastnú potrebu. O trhu s kukuricou nemali ani potuchy,“ dodáva bývalý farmár.
Napriek ťažkostiam farma Edengrove vlastne prosperuje. Mnohé iné po znárodnení skončili v plameňoch alebo ležia ladom. „Vláda považuje pozemkovú reformu za obrovský úspech,“ pripomína čitateľom aspoň raz týždenne provládny denník Herald. Mugabe odmieta priznať, že krajina sa nachádza v historicky najhlbšej kríze. „Správa sa, ako keby bolo všetko v poriadku,“ rozčuľuje sa opozičný líder Morgan Tsvangirai.
Stredoveké mučiarne
To, že všetko v poriadku nie je, vláda podľa BBC priznáva existenciou „stredovekých mučiarní“, na ktoré sa menia policajné stanice. Ich klientelu okrem aktivistov za ľudské práva tvoria aj opoziční poslanci parlamentu. Jeden z nich sa BBC posťažoval na elektrické šoky, ktoré Mugabeho policajti prikladali priamo na jeho genitálie. Represívne zákony, píše juhoafrická tlač, sa vzťahujú na všetko. Nesmie sa napríklad pľuvať v smere prechádzajúcej prezidentskej autokolóny. Prísne sa trestá aj populárna prezidentská prezývka Robber (zlodej) Mugabe, namiesto Robert Mugabe.
Zatiaľ čo režim v týchto dňoch zamestnáva vykonštruovaný proces s opozičným vodcom Tsvangiraim, ktorý čelí obvineniu z velezrady, vo vládnych kuloároch sa šepká o Mugabeho „predčasnom dôchodku v jednej zo spriatelených krajín“ (rozumej na Kube). Mugabe (79) a jeho bývalá sekretárka a dnes manželka Grace (35) by mali nárok na slušnú penziu a plošnú amnestiu. Tá by sa im mohla hodiť, keďže rôzne občianske komisie v Zimbabwe už roky zbierajú dôkazy o porušovaní ľudských práv, zločinoch proti ľudskosti a etnických čistkách (naposledy belošských farmárov).
Voľný pád
„S Mugabem do budúcnosti nikto nepočíta,“ nechalo sa v januári počuť velenie ozbrojených síl, ktoré z Mugabeho korupcie a nepotizmu vždy profitovalo najviac. Armáda prezidenta „podržala“ ešte vlani v marci, keď v zmanipulovaných voľbách nad opozičným kandidátom Tsvangiraim vyhral svoj piaty šesťročný mandát.
Zimbabwe, zhodujú sa politickí a ekonomickí komentátori, je „vo voľnom páde“ a zahraničie, ktoré sa mu konečne vyhráža úplným hospodárskym embargom, už vôbec neteší pohľad na Tsvangiraiho proces, pri ktorom polícia obuškami rozháňa nielen nezávislých novinárov a domácich opozičných politikov, ale aj zahraničných diplomatov.
Autor: Roman Lipták, Pretória pre SME
