Predajom rozhodujúceho balíka akcií Všeobecnej úverovej banky talianskej finančnej skupine IntesaBci štát prakticky ukončil reštrukturalizáciu bankového sektora na Slovensku. Okrem VÚB už má svojho strategického investora aj Slovenská sporiteľňa, v hre o prilákanie ďalšieho ostala už len Investičná a rozvojová banka.
Reštrukturalizácia bankovej sústavy bola predovšetkým štátnymi úradníkmi označovaná za reformu. Pokiaľ sa o reforme hovorilo ako o zmene systému, bolo podobné označenie namieste. Reformou socialistického bankovníctva bol naozaj návrat k trhu. Najväčšie banky na Slovensku už tento návrat absolvovali, rozhodnutia ich manažmentov by mali byť určované predovšetkým trhom.
Privatizácia bánk sa napriek počiatočnému reformnému apetítu novej politickej garnitúry stala ojedinelým úkazom. Politici ukázali, že znárodnenie zlých úverov a presunutie tohto bremena na plecia daňovníkov je jediný prienik vôle reformovať a abstraktného pojmu „politická podpora“. Jej nedostatok dnes živí ďalšie čierne diery verejných financií, pre ktoré nie je žiadny objem peňazí dostatočný. Štátni úradníci tak veselo točia pyramídovú hru s názvom penzijný systém, diskutujú o tom, či vzdelanie je službou pre občana alebo spoločnosť (a tak hľadajú subjekt, ktorý za túto službu zaplatí) a návrhy na reformu zdravotníckeho systému považujú za trestuhodnú odvahu ponechať základné práva všetkých občanov „len“ na mechanizmus trhu.
Čakať na ďalšie reformné úspechy vlády v súčasnej podobe je podobné čakaniu na Godota. Možno je to ironická náhoda, no všetky rezorty, ktoré by mali zmeniť svoju socialistickú podobu, sú riadené členmi strany, ktorá sa pýši svojím členstvom v Socialistickej internacionále. A ak by aj väčšina ľudí chápala, že bezplatné zdravotníctvo a školstvo je len ilúziou, šance na zmenu sú len minimálne. Podobne sú na tom aj tí, ktorí si pri pohľade na výšku dotácií poľnohospodárov nie sú istí, či poľnohospodári živia ich alebo naopak.
Diskusie socialistov s liberálmi majú už niekoľko rokov rokov jednu spoločnú črtu - točia sa okolo vysvetľovania základných, fundamentálnych vecí. Spoločný majú aj koniec - demagogické strašenie o zmene charakteru štátu na taký, ktorý nikto nechce. Ak sú účastníkmi takejto diskusie členovia vládneho kabinetu, ktorý si privlastňuje prívlastok reformný, je jasné, že k zmene systému - teda reforme - nedôjde. Dôvod možno nebude ani taký prekvapujúci: absencia „politickej podpory“.
MICHAL NALEVANKO
