e a bezbrehé šetrenie. Prednostovia krajských úradov si môžu kúpiť auto za 1,8 milióna korún.
Štátny rozpočet sa niekedy pripodobňuje rozpočtu rodiny, najmä keď štátni úradníci potrebujú zdôrazniť, čo všetko sa nedá zaplatiť, lebo štát na to nemá. Najčastejšie používaná argumentácia zrozumiteľne popisuje situáciu rodiny, ktorá cez dovolenku ostane pri rybníku, pretože na cestu do Grécka by si musela požičať bez istoty, že dlh dokáže zaplatiť. Jednoduché zjednodušenia prestávajú platiť, keď ide o pohodlie ich zvestovateľov. Takí generálni riaditelia a riaditelia sekcií ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy sa môžu teraz voziť v autách za 1,3 milióna korún, hoci vedia, že na to nemáme. Kľúč k obratu v argumentácii je práve v množnom čísle. Kým rodina by dlh platila sama, štátny zaplatíme všetci. Zaboreným v pohodlnom čalúnení sa to nezdá kruté. Riaditelia čohokoľvek štátneho sa teraz môžu dostať do absurdnej situácie, keď do úradu pricestujú električkou a prestúpia do klimatizovanej limuzíny. Vzhľadom na všeobecný nárek o nízkej úrovni miezd v štátnej správe je to dokonca pravdepodobné. Rodinný rozpočet štátneho úradníka asi ani viac nedovolí.
Predpis o maximálnych cenách automobilov pre štátnu správu, ktorý do kategórií rozdelil úradníkov i autá, vznikol preto, že neexistovali pravidlá. Väčšina ľudí, ktorí rozhodovali o nákupe, sa riadila citom, prípadne podliehala tlaku a záludnej rétorike o dôležitosti postavenia a poslania úradu. Zlé pravidlá sú lepšie ako nijaké pravidlá len pre toho, kto ich dôsledky nebude znášať.
Väčšina áut, ktoré používajú ústredné orgány štátnej správy, teda najmä ministerstvá, sa „krúti“ po Bratislave. To je aj dôvod, prečo úrady pestujú profesiu šoféra. Riaditeľ ide na rokovanie na iný úrad a hľadaním parkoviska by strácal čas. Šofér ho odvezie, pohľadá miesto na státie a po výzve mobilným telefónom po šéfa príde. Keby šéf zašiel na stretnutie s iným šéfom taxíkom, nestratil by dôstojnosť. Bolo by to iba lacnejšie.
Civilní štátni úradníci teraz začali boj za svoje práva. Zákon o štátnej službe im nepriznal výhody, ktoré majú napríklad profesionálni vojaci a policajti, nedostanú dva platy navyše ani odchodné. Cítia krivdu. Aspoň, že autá môžu mať nadpriemerné pri dennodennom nasadzovaní života v službe pre občana.
Osobitnou kategóriou pri posudzovaní potreby auta sú ústavní činitelia. Vozí ich Úrad pre ochranu ústavných činiteľov, teda vlastne policajti. Predstava, že si kúpia, čo sa im páči, je nesprávna. „Stanovili sme si pravidlá hry, ktoré hovoria napríklad to, kto by sa mal voziť na sedmičkovom bavoráku s päťlitrovým motorom a komu stačí štvorlitrový,“ povedal jeden zo šéfov. Poznajúc stav slovenských ciest a stupnicu obmedzení rýchlosti na nich si našinec, neminister, musí priznať, že nie všetkému musí rozumieť, stačí, keď to zaplatí. Ak je toto demagógia, tak iba taká veľká ako tvrdenie, že to tak musí byť.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
