FOTO – PAVEL KASTL
Prítomnosť akordeónu je na albumoch so slovenskou vážnou hudbou raritou. Jediná nahrávka s týmto nástrojom, na ktorej si zahral košický akordeonista Vladimír Čuchran, vznikla ešte v roku 1971. Až o tridsaťdva rokov neskôr jedinečný nástroj zaznel na albume Plasticity v podaní inštrumentalistu Borisa Lenka (1965), známeho aj z malomestského orchestra Požoň sentimentál.
Zmýšľanie tohto hudobníka tak trochu pripomína kľukatú históriu jeho nástroja. Akordeón vyšiel z ľudovej hudby a on nechce, aby jeho prvý sólový album zostal iba medzi priaznivcami súčasnej vážnej hudby. „Jednotlivý výber skladieb som koncipoval tak, aby mu porozumeli aj ľudia, ktorí s touto hudbou nemajú veľa spoločného,“ hovorí pre SME Boris Lenko, ktorý je v súčasnosti možno najaktívnejším prezentátorom tohto mechového nástroja. Pred dvoma rokmi vystúpil na prvom akordeónovom recitáli v tridsaťsedemročnej histórii Bratislavských hudobných slávností. Približne v tom období založil spolok Alea, ktorý predstavuje diela argentínskeho majstra Astora Piazzollu, a učí aj študentov Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Sto rokov trvalo, než sa akordeón začal presadzovať aj vo vážnej hudbe. Vyrobili ho v Nemecku v tridsiatich rokoch 19. storočia a vďaka ľudovej hudbe sa rýchlo rozšíril do celej Európy: tangá, valčíky alebo častušky spôsobili, že sa stal populárnym v Rusku, vo Francúzsku, Rumunsku, ale aj v ďalekej Argentíne. „Pokiaľ zostal v polohe ľudovej zábavy, autorov vážnej hudby príliš nezaujímal. Za posledných tridsať rokov sa však o akordeón zaujíma čoraz viac skladateľov,“ vysvetľuje hudobník.
Lenko má dnes v repertoári viac ako štyri hodiny hudby, napísanej špeciálne pre svoj nástroj so všetkými odtieňami a farbami. Debut nie je prierezom jeho doterajších prác, skôr predstavuje jeho záľubu na pokraji súčasných žánrov vážnej hudby. Plasticity znamená plastickosť a tento názov podľa doslovu Oľgy Smetanovej predstavuje svet živej hudby bez škatuliek a zaradení.
Práve tam sa Lenko cíti najlepšie. Preto oslovil svojich kolegov Ľuba Burgra, Mareka Piačka a Petra Zagara z Požoňu, prekopávajúceho piesne od interpretov popu, krčmových popevkov až po klasiku, aby prispeli svojimi skladbami: „Je mi jedno, či hrám v Požoni Madonnu, alebo Zagarovu skladbu, či je to pop, alebo vážna hudbu. Stačí, ak sa mi to páči, a tak pristupujem ku každej skladbe.“
K tvorbe malomestského orchestra majú na CD Plasticity najbližšie Piačkove práce, ale aj „komiksová“ skladba Road Runner od newyorského avantgardistu Johna Zorna. Na Piazzollu odkazuje prvá inštrumentálka albumu Bandoneons, Basil and Bay Leaves od amerického skladateľa a akordeonistu Guya Klucevseka, pomerne významné bloky zastupujú na Lenkovom albume diela súčasných tvorcov Mauricia Kagela a Howarda Skemptona.
„Výberom skladieb som chcel ukázať akordeón v rôznych polohách. Napríklad Skempton si raz kúpil v obchodom dome malý akordeón za smiešnu cenu 25 libier a predsa na ňom vytvoril nádherné skladby. Naproti tomu Kagelove diela sú autorizovanými prepismi jeho organových koncertov. Vidíte, lacný akordeón a honosný nástroj stoja vedľa seba a neprekážajú si.“
