Túžba po riziku, napätí či bezprácnom zisku láka vari každého z nás. Patologickým hráčom sa podľa štatistík v posledných rokoch stanú len 1 až 3 percentá populácie. MUDr. LUDVÍK NÁBĚLEK, primár psychiatrického oddelenia Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, pripustil, že do rizikovej skupiny okrem kamionistov (častý spôsob zabíjania nudy na colnici) či čašníkov (nemám zákazníkov, tak hodím korunu do automatu) patria aj športovci.
Dokážete vyčísliť, koľko percent z vašich pacientov tvoria športovci?
„Ťažko povedať. Boli a sú medzi nimi aj reprezentanti, aj olympionici. Viacerí medailisti. Vrcholový športovec je však na tom pomerne dobre ekonomicky a nedostane sa do kritickej situácie tak skoro. Nadnesene povedané, prehrá milióny, ale vždy ešte nejaké má. Nie je taký tlačený.“
Čím si to vysvetľujete?
„Môže za to aj adrenalín. Ten ich ženie za potenciálnou odmenou, víťazstvom a z toho môže potom vzniknúť závislosť. Podľa jednej zo štúdií až 56 percent patologických hráčov uviedlo ako svoj najväčší koníček šport.“
Je v kolektívnych športoch väčšie riziko návyku než v individuálnych?
„Nepovedal by som. Mechanizmy odmeňovania totiž fungujú takmer rovnako. Kolektívne športy však ponúkajú okrem momentu víťazstva predsa len viac možností na tipovanie výsledkov. Vplyv prostredia preto nie je celkom zanedbateľný.“
Čo láka hráčov viac? Automaty alebo stávkové kancelárie?
„Závisí to aj od dostupnosti hazardu. Automat je naporúdzi kdekoľvek. Aj stávkové kancelárie sú už na každom rohu, zatiaľ čo do kasína sa už človek musí obliecť. Musí mať istý základ, aby tam mohol vojsť. Asi osemdesiat percent podľa mojich poznatkov tvoria ‘automatisti‘, takmer celý zvyšok tipujúci. Len jedno-dve percentá sú hráči binga, návštevníci kasín či ruliet.“
Prídu sa liečiť sami alebo ich k vám niekto musí dovliecť?
„Tu platí to isté čo pri látkových závislostiach. Ten človek to prijme posledný, aj keď si uvedomuje, že sa deje niečo, čo by sa diať nemalo. Často je pod nátlakom alebo reaguje až po konkrétnej kritickej situácii. Zrazu prehrá závratnú sumu a nevie čo ďalej, lebo spadne do dlžôb. Niekedy si je len krátkodobo schopný priznať, že je chorobne závislý. Len čo sa otrasie, hneď tvrdí, že to bola náhoda.“
Darí sa vám ich vyliečiť?
„Naším cieľom je naučiť ich žiť tak, aby nehrali. Postaviť im pomyselné vážky: na jednej strane je hranie – na druhej všetko ostatné. Pre tých, ktorí potrebujú liečbu, je hranie absolútnou prioritou. Keď im ho zoberiete, zostane tam diera a tú sa snažíme niečím vyplniť. Nájsť nejaké ochranné mechanizmy. Preto liečba u nás trvá dlho – sedem týždňov.“
Viete, čo spúšťa chorobnú hráčsku vášeň?
„Prvotnou príčinou by mohol byť defekt v prenose medzi nervovými bunkami sprostredkovaný dopamínom, čo je jedna z látok, ktoré prenášajú informácie z mozgu. Je to rovnaké ako u alkoholikov. Chorý dokáže abstinovať, ale nedokáže kontrolovane piť. Ak ho to znovu vtiahne, nedokáže prestať.“
Máte pocit, že počet chorých stúpa?
„Ani nie, hoci po vzniku stávkových kancelárií nastal určitý boom. Na liečbu sme vtedy mali trojmesačné čakacie lehoty. Teraz sa k nám človek, ktorý sa chce liečiť, dostane v priebehu mesiaca-dvoch.“
Je viac alkoholikov alebo gamblerov?
„Tri percentá populácie možno charakterizovať ako patologických hráčov. Alkoholikov je asi päť percent.“
