Litovský krížový vrch. FOTO – ROKAS M. TRACEVSKIS
„Guinnessova kniha svetových rekordov ho odmietla zaregistrovať, lebo podobné vrchy nikde neexistujú a tvrdia, že preto ho nemôžu zapísať,“ tvrdí Vytautas Navaitis, riaditeľ agentúry Factum, akejsi litovskej obdoby Ginnessovej knihy rekordov.
Je ich stále viac
Jeho údaj o počte krížov nikdy nie je presný. Každý deň na vrchu v severozápadnej Litve vztýčia desiatky nových, hoci sa na pohľad zdá, že každý centimeter kopca je už zaplnený. Miesto sa stalo vyhľadávaným turistickým cieľom aj pútnickým katolíckym miestom.
Ľudia tu prosia Boha o zdravie a úspech alebo mu ďakujú za životné úspechy. Niektoré kríže majú nápisy, na ktorých je vysvetlenie, prečo ich tam ktosi priniesol alebo aké má úmysly. Mnohí ďakujú Bohu za slobodu a nezávislosť Litvy.
Vyhnanci zo sovietskej éry prinášajú kríže ako vyjadrenie vďaky za návrat zo Sibíri. Je tu kríž na počesť pápeža Jána Pavla II. a jeho návštevy v roku 1993. Niektoré kríže priniesli emigranti na návšteve rodnej krajiny.
Kríže majú všetky tvary a veľkosti. Vyrobené sú z rôznych materiálov: dreva, kovu, žuly, betónu, jantáru. Niektoré sú vyššie ako päť metrov, iné majú len päť centimetrov. Nájdu sa tu aj náboženské sochy a maľby.
Sovieti ich stínali
Historici sa nazdávajú, že kríže sa začali zjavovať po neúspešnom povstaní proti Rusku v roku 1831. Vztýčili ich na pamiatku tých, ktorí zomreli za slobodu a nezávislosť vlasti. Počas sovietskej okupácie Litvy komunistické úrady niekoľkokrát kríže „stínali“.
Drevené kríže strhli, porúbali a popálili. Železné vzali na roztavenie a recykláciu. Márne. Vždy sa objavili nové.
Miestni pridávajú aj hrôzostrašné príbehy o tom, ako dopadli ľudia, čo bojovali proti svätému vrchu. Niektorí tvrdia, že nikto, kto sa zúčastnil na ničení krížov, neprežil. Tajomné príbehy pozná aj dôchodca Gustavas Ulcinas, ktorý strávil celý život v Siauliai. Tento je spred vyše 30 rokov, keď ležal krížový vrch na území štátneho družstva Meskuiciai.
Vrch trestá
„Predseda družstva Girdaitis rozhodol, že vrch sa nehodí k ‚novému sovietskemu životnému štýlu‘ a šiel za šéfom milície v Siauliai, aby vrch vyčistil od krížov,“ spomína Ulcinas. „Milícia a KGB zablokovali cesty k vrchu. Girdaitis požiadal miestnych dobrovoľníkov s traktormi, aby pomáhali pri odstraňovaní. Platil ako sa za sovietskych čias platilo za všetko – vodkou.
Dostali ju ako zálohu pri kopci. Jeden vodič si uhol čo najviac a povedal: „Ďakujem za hostinu. Ja som však tento kopec nebudoval, tak ho nebudem ani ničiť. Dovidenia,“ hovorí dôchodca.
No ostatní odviedli špinavú prácu. O dva týždne vraj pocítil Girdaitis hroznú bolesť v hlave. Onedlho umrel. „To pre ten kopec,“ povedal vraj, kým naposledy vydýchol a všetci verili, že to bol trest za zničenie vrchu.
Podľa Ulcinasa sa krátko po čistení vrchu vybral šéf milície k neďalekému jazeru na výlet so ženou a dvoma deťmi. „Keď ležali na tráve, deti skočili do auta. Náhodou uvoľnili brzdu, auto zišlo do jazera a deti sa utopili. Policajt čoskoro zomrel na akúsi záhadnú chorobu. Jeho žena vyhlásila nad hrobom ‚Je to Boží trest za vrch‘,“ dokončí Ulcinas jeden z temných príbehov o tých, čo zodvihli ruku proti krížovému vrchu.
PRE SME – ROKAS M. TRACEVSKIS, Siauliai
