Tibor Vitek za volantom posvätnej rolby.
ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
Na ľad v hale Sunrise na Floride medzi najväčšími drahokamami svetového hokeja v tradičnej víkendovej exhibícii All star NHL vykorčuľuje aj šesť Slovákov. Piati z nich - bratia Marián a Marcel Hossovci, Chára, Gáborík, Radivojevič sa naučili korčuľovať na trenčianskom ľade. A šiesty Miroslav Šatan dobrúsil svoj talent medzi mantinelmi Dukly. Radivojeviča s Marcelom Hossom vybrali do tímu mladých hviezd, pri ostatných štyroch budú vzdychať fajnšmekri na celom svete v zajtrajšej vrcholnej šou.Vlastné nadanie, tvrdá drina, erudovaní tréneri i podpora rodičov z nich urobila špičkových hráčov, ktorých umenie oceňujú miliónmi dolárov. Výnimočnými hokejistami sa však stali aj preto, že sa naučili korčuľovať na ľade, po ktorom miešali ich hokejky puky ako zmagnetizované.Kvalitný ľad je vtedy, keď ostane vždy rýchly a rovný. Keď sa premrazenný neštiepi a ani nezmäkne na kašu.
Zrod ľadu patrí medzi najprirodzenejšie javy. Stačí voda a znamienko mínus na teplomere. Zároveň je to alchýmia medzi vedou a umením. Mágia trenčianskeho ľadu spočíva v tom, že profesionálny fortieľ jeho tvorcov hladká aj láskavé srdce. Bije vzadu, v pravom kúte štadióna. V nezávislom území U ľadárov.
Keď sa za federálu hrávali pravidelné priateľské zápasy so ZSSR, prišli sa tam za dobrú robotu poďakovať aj legendárny tréner Viktor Tichonov so známym krídelníkom- rýchlokorčuliarom Helmutom Balderisom. Vždy v lete do skromne zariadenej pracovne vkročia osobnosti od Švehlu až po Gáboríka, ktoré v luxusných palácoch NHL od Los Angeles až po New York neustále zvyšujú kredit značky Made in Dukla. Podajú ruku 66-ročnému kmeťovi Tiborovi Vitekovi a ubezpečia ho, že trenčiansky ľad nemá konkurenciu ani v NHL.
Klobúk dolu pred Šuplerom
Tibor Vitek si popraví okuliare, potiahne z cigarety a bez pátosu spolu s dymom vypustí životný recept: „Najdôležitejšie je, aby si mal robotu rád. Keď ťa baví a stane sa koníčkom, všetko sa naučíš.“
Pohľad mu kĺže po pohľadniciach z celého sveta. Spopod hrubého skla na stole mu pripomínajú životné cesty hokejistov, ktorým služobne najstarší zamestnanec trenčianskeho štadióna vždy spoľahlivo pripravoval ľadové zrkadlo už od hráčskej kolísky.
„Poviem hneď, že ja z toho kanadského hokeja na zadok nepadnem. Ťažko povedať, ktoré časy boli najkrajšie. Ľudsky nezabudnuteľné, možno vďaka mladšiemu veku, bolo obdobie, keď sme ešte v Trenčíne nemali nad ľadom strechu. Napadala kopa snehu a na pomoc sami prišli zápasníci, cyklisti, vzpierači. Celá Dukla pomáhala odhrnúť ľad, aby sa mohlo hrať.“
Dôstojný muž sa náhle postaví, sníme z hlavy šiltovku a naznačí úklon. „Pred pánom trénerom Šuplerom a jeho robotou naozaj klobúk dolu. Najsilnejšie chvíle trenčianskeho hokeja boli, keď v jednom útoku vystrájali Pálffy, Petrovický, Jánoš. A v obrane za nimi žula Robo Švehla, či výmyselník Ľubo Sekeráš. Súperi nemali šancu. Nikdy som nevidel naživo NHL, pre mňa ostane hokejovým vrcholom toto.“
Kanárik Vilo
Na skrini vo veľkej klietke sa dožaduje pozornosti kanárik. „To je Vilo. Premiestnili sme ho z kaviarne Hokejka, lebo sa miešal hosťom do reči. Tu má pokoj.“
Vilo je jeden zo športových „skalpov“ bývalého dlhoročného útočníka, dnes riaditeľa klubu Viliama Ružičku. Najprv sa patrí uznanlivá spomienka T. Viteka. V Trenčíne sa v žiackej kategórii báli postaviť brankári iba proti dvom súperovým hráčom. Prvým bol Vilo Ružička, ktorý hrával vtedy ešte za žiakov Dubnice a druhým Ľubo Kolník v drese Nitry. Ich delovky boli zrelé na zbrojný pas.
V súčasnosti je V. Ružička často aj úspešným tenistom na rôznych exhibíciách. Napriek tomu sa mu prihodilo, že utŕžil kanára (0:6) . Tak mu jeho premožiteľ kúpil živého, aby ľahšie znášal frustráciu.
Hotel u pána Viteka
Nad Vilovou klietkou, ktorý, ktovie prečo, s obľubou artikuluje meno Žirinovskij, visí ceduľka s nápisom Hilton. V tmavom priestore za skriňami a hrubým závesom sú ukryté dve pohovky. V čase osláv na nich relaxácia náhodným i ohláseným hosťom padne ako v naozajstnom hoteli Hilton.
„Nezbedy už s pribúdajúcimi rokmi nevnímam ako kedysi. Špičkovými umelcami boli Ľubo Sekeráš, Stano Medřík, Edo Hartmann a predstavte si, Vila Ružičku to neprechádza dodnes. Náramne sa baví, keď spúta spiacim hosťom v Hiltone nohy či ruky“, hovorí T. Vitek.
Rolba je posvätná. Na ňu nesmie nik. Chalani by hneď robili na ľade rely.
„Raz sa ju podarilo naštartovať Ľubovi Sekerášovi. Kým som ho zahnal dole, dostal sa do stredového kruhu. Šmýkal sa dokola. S volantom rolby treba narábať citlivejšie ako so ženou“, vyzná sa Tibor.
V Dukle sa úspechy oslavujú spoločným posedením pri pečenom prasiatku a zaslúženom pivku. Keď v pamätnom roku 1992 prišli po semifinálovom triumfe v Litvínove šuplerovci do Trenčína o tretej nad ránom, u ľadárov ich vítala rozvoniavajúca čerstvá kapustnica. Aj tu spočíva sila trenčianskeho ľadu.
„Tréner Jardo Walter, znalec a obdivovateľ litvínovského hokeja, ma tam kedysi poslal. Aby som sa vraj naučil, ako sa robí poriadny ľad. Keď som prišiel, Ivan Hlinka sa ma spýtal, čo tu hľadám, že trenčiansky ľad je lepší. Za federálu bola však jednotkou Plzeň. Viete, rozhodujúca je kvalitná mäkká voda a tam ju čerpali priamo zo svetoznámeho pivovaru“, vraví T. Vitek.
V chýrnej, dnes už zrušenej montrealskej hale Fórum mali ľadári špecialitku. Nad betónom ustlali ľad na vrstvičku piesku.
„My ideme priamo na betón. V Novom Meste dávali naspodok kedysi antuku, ale po rozpustení ostáva zbytočná špina. Dôležité je udržať 3-6 centimetrovú hrúbku a s láskou ho opatrovať“, mieni T. Vitek.
Pilula nie a nie pribrať
Do miestnosti ľadárov nakukne dlháň s brankárskym vakom. Úsmevy, stisk pravačiek. Odchovanec Miroslav Hála mieri do kabíny súpera, v Žiline chytá na hosťovaní. Na prilbe stále nosí svoju prezývku Pilula. U ľadárov sa pristaví manažér mládeže Ján Mikušík, živá kartotéka trenčianskeho hokeja. „Keď bol malý, nie a nie pribrať. Tak sme mu hrozili, že mu pozháňame nejakú zázračnú pilulu.“
S trénerom Športovej hokejovej triedy na Hodžovej ulici v Trenčíne Pavlom Bratrancom vyratúvajú jej absolventov: „Chára, bratia Hossovci, Radivojevič, Andrej Nedorost, Pardavý, Hlinka, Jánoš, Tvrdoň, Červen. Málokto vie, že Marcel Hossa bol skvelým hádzanárskym brankárom. Na školských zápasoch mu v červeno-žltých dukláckych teplákoch robil dvojku Gáborík“, smejú sa. U ľadárov ožívajú stovky príbehov. Aj ten ako horlivý žiačik Jano Pardavý, hneď po buly na začiatku tretiny vyštartoval na bránku a perfektným blafákom zavesil puk do siete. Len si nestačil všimnúť, že sa menili strany a prekonal vlastného brankára.
Vojde stále rovnako čiernovlasý Stano Medřík. Bývalý dlhoročný reprezentant začína pracovať v mládežníckej štruktúre Dukly.
„Medro“ si pamätá aj totalitnú prax, keď hokejistom tréningový proces spestrovali nevyhnutným PŠM (Politické školenie mužstva.)
Rýchly koniec s PŠM
T. Vitek: „Ja som bol vždy civilný zamestnanec, ale v istom čase nás silou-mocou chceli dostať na to ich náboženstvo. Ktorýsi hviezdičkový vysoko dôležitý oficier mi dal otázku: Tak ako to bolo pri tom Stalingrade. Odvetil som, že práve tam som ja vtedy chýbal. Najedovaný ma poslal von fajčiť a s PŠM som mal pokoj. I keď som ostal bez prémií.“
S. Medřík dopĺňa. „Raz tam dostali aj pána trénera Waltra, známeho búrliváka. Dlho sa statočne bránil driemaním v zadnej lavici. No keď bolo demagógie priveľa, Jardo sa postavil, a tak im to všetko vysvetlil, že sa nezmohli na slovo“.
J. Walter je sčítaný najmä v oblasti historických bitiek a osudoch vojvodcov.
Nevynechal jediný zápas
Pán Vitek pozrie na dvojplatničku v kúte a je mu jasné, že treba namiešať praženicu znova. Kým zosadol z rolby, jeho porcia bola fuč. U ľadárov je to normálne, neustále servis funguje, nik nefrfle. Do chladničky vždy niekto dačo doloží. „S každým vychádzam. Aj keď niekto máva svoje muchy.“
Dukla Trenčín hrá v najvyššej súťaži od sezóny 1988-89. Tibor Vitek nevynechal jediný zápas. Netvrdí, že občas nebol maród. Ale on aj keď bol malý, namiesto nedeľnej omše ušiel lajnovať futbalové ihrisko.
TIBOR VITEK (66)
Rodák z Opatoviec pri Trenčíne. V mladosti hrával futbal za Veľké Bierovce, hokej, nohejbal, organizoval rôzne súťaže na okresnej úrovni.
