S Tomášom Štraussom o emigrácii, alternatívnej výtvarnej scéne i výstave Slovenské vizuálne umenie 1970-1985„To, že ma hneď pri prvých previerkach po okupácii vyhodili z univerzity, som necítil ako trest, väčším trestom by bolo v tej atmosfére a s tými ľuďmi tam zostať,“ hovorí historik umenia a výtvarný kritik TOMÁŠ ŠTRAUSS pri spomienke na svoje pôsobenie na slovenskej alternatívnej umeleckej scéne v sedemdesiatych rokoch. Jeho návštevy v bývalej domovine sú sporadické, hoci po zmene režimu mu tu vyšli štyri knihy. Tentoraz sem zavítal kvôli výstave Slovenské vizuálne umenie 1970-1985 v Slovenskej národnej galérii.
V čase normalizácie až do vášho odchodu ste boli dvorným teoretikom slovenských konceptualistov, ktorí, samozrejme, tvorili tú „odvrátenú tvár“ vtedajšej výtvarnej scény. Ako si na to spomínate?
„Bola to moja srdcová záležitosť. Už od štúdií v Prahe som sa zaoberal problémom umeleckého myslenia, možnosťou myslenia v pojmoch ako umeleckého procesu. To sa týkalo najmä skupiny okolo Ruda Sikoru.“
Silnou stránkou alternatívneho umenia bolo aj akčné umenie, aktivity Jána Budaja či partie vtedajších študentov bývajúcich v povestnom bratislavskom dome na Gorazdovej ulici.
„Áno, bol to taký výskum seba samého a prostredia, aj provokácia. Často sme boli až prekvapení, že to všetci považujú za umenie. Lebo primárne nešlo o umenie, ale o možnosť autentického bytia, o zásah do skutočnosti.“
Napriek negatívam normalizácie akoby platilo, že človek si nakoniec pamätá len tie príjemné veci. Je to tak?
„Je to naozaj paradoxné, ale ja som sa v tom undergrounde cítil dobre.“
Prečo ste teda emigrovali?
„Osemdesiate roky boli vo výtvarnom umení už niečím iným, znova sa začalo maľovať. Zdalo sa mi, akoby som sa motal v nejakom kruhu, aj to ma viedlo k ceste na Západ. Chcel som poznať nové trendy. Samozrejme, existovali aj súkromné dôvody. Blížila sa mi päťdesiatka, nemal som zamestnanie a považoval som to za poslednú možnosť niečo so svojím životom urobiť.“
Bolo to ťažké rozhodovanie?
„Samozrejme, hoci skúsenosti s emigráciou som už mal. V šesťdesiatych rokoch som pôsobil na univerzite v Bonne, napriek tomu som po okupácii prišiel do Československa. Skôr by som ťažšie vedel vysvetliť, prečo som sa vrátil.“
Takže ste nešli úplne do neznáma?
„Moja špecializácia na dejiny a teóriu moderného umenia bola vtedy v Nemecku veľmi žiadaná. Spolupracoval som s významnými médiami, stal som sa zástupcom riaditeľa v jedinom špecializovanom múzeu na modernú plastiku v Duisburgu, príležitostne som prednášal. Po čase som prešiel do Kolína nad Rýnom, ktorý bol vtedy centrom výtvarného umenia v Nemecku.“
Ako ste udržiavali kontakt so slovenským umením?
„Nebolo to ľahké, najmä pre tých, čo tu zostali a mali odvahu udržiavať kontakt. Legálne som vyviezol niektoré diela, z čoho som pripravil pár výstav.“
Bol o ne záujem?
„Mali až nečakane pozitívny ohlas. Zistil som, že to, čo sa na Slovensku vytvorilo a o čom sme si až také veľké ilúzie nerobili, veď sa to dialo predovšetkým z vnútornej nutnosti, až prekvapivým spôsobom korešpondovalo s najnovšími trendmi svetového umenia.“
Na bratislavskej výstave ste sa podieľali príspevkom do katalógu.
„Text nie je písaný ani tak z pozície teoretika, ako pamätníka. Cítim to ako povinnosť, sú to spomienky, ktoré treba zachovať.“
Ako hodnotíte výstavu?
„Veľmi kladne, hoci mám aj menšie výhrady. Už som spomínal, že sedemdesiate a osemdesiate roky sa dosť odlišovali, preto sa možno nemuseli spojiť. Tiež si myslím, že výstavu poznačila aj všeobecná podlžnosť výskumu. A trochu by som ju zatraktívnil.“
Ako?
„Teraz je trend oveľa tvorivejšieho inštalovania. Napríklad kunsthistorik Harald Szeemann pred časom pripravil výstavu známeho umelca, o ktorom si všetci mysleli, že ho dôverne poznajú, no on ho predstavil z úplne iného pohľadu. Jednoducho, známy materiál zoradil inak.“
Nie je to tým, že my len dobiehame zameškané a robíme zatiaľ iba základnú dokumentáciu?
„Uvedomujem si to, preto opakujem, vďaka za túto výstavu.“
Nemali ste chuť vrátiť sa?
„Po revolúcii som tu mal zaujímavé pracovné ponuky, vážim si ich, ale v Nemecku mám ako penzista lepší plat než tu riaditeľ galérie. Ale najmä už mám svoje roky.“
ALEXANDER BALOGH
