Ester Šimerová-Martinčeková v osemdesiatych rokoch.
FOTO - ĽUBO STACHO
Prvá dáma slovenského výtvarného umenia Ester Šimerová-Martinčeková bude vystavovať na Výtvarných pokladochNa celých päť rokov prenikla do centra svetového umeleckého diania. V medzivojnovom Paríži bola žiačkou francúzskeho maliara Fernanda Légera a ruskej avantgardistky Alexandry Exterovej. Ani v ich príťažlivom dotyku však neprestala hľadať vlastné výtvarné cesty. Ester Šimerová-Martinčeková totiž aj po návrate na Slovenska tvrdila: „Pre umelca značí slovo štýl jeho umelecký charakter. Tento nemôže, prirodzene, dostať zvonka. Ak ho má, má ho na celý život.“
Ester Šimerová-Martinčeková je jedinou žijúcou príslušníčkou skupiny výtvarných umelcov, ktorú kunsthistorik Karol Vaculík kedysi pomenoval Generácia 1909. V týchto dňoch oslavuje umelkyňa v Liptovskom Mikuláši svoje 94. narodeniny. Ťarcha veku už nedovoľuje tvoriť, ale prvá dáma slovenského výtvarného umenia stále sleduje tú jemne sa chvejúcu harmóniu života okolo seba. Harmóniu, ktorú vniesla do svojich obrazov.
Ester Šimerová-Martinčeková: Zátišie, olej, 1931
Cudzorodý kvet?
„Umenie?“ pýta sa v úvahách publikovaných v katalógu z roku 1994, ktorý autorsky pripravila Ľudmila Peterajová. „Dalo by sa - opatrne - formulovať ako zvláštna schopnosť uzavrieť do pevnej formy všetko, čo sa umelca zmocnilo behom života.“ Umelkyňa sa nevyhýbala ničomu, ale impulzy zvonku vždy pretavila do čistého výtvarného názoru. Do jej emócií sa tlačili tvary a farby, výtvarné predstavy a kompozičné zákonitosti. Citlivo zachytávala duchovné signály, ktoré ju doviedli k jej cieľu.
Keď sa kedysi vrátila z Paríža, povedala, že nechce byť cudzorodým kvetom slovenského umenia. Akokoľvek sa o to usilovala, celkom sa jej to nepodarilo. Bola príliš silnou osobnosťou a priveľmi sa pridržiavala toho, čo ju životne sformovalo. Suverénne prekročila svoj tieň a išla samostatne. V samote preklenula obzory vymedzené v mladosti.
Výtvarné poklady
Obrazy Ester Šimerovej-Martinčekovej sa stanú ústrednými v pripravovanej výstave, ktorú jej duchovný otec Jan Kukal nazval Výtvarné poklady Slovenska. V kurátorskom výbere Ľudmily Peterajovej sa popri Šimerovej-Martinčekovej predstavia vrcholné diela z tvorby Bedřicha Hoffstädtera, Jozefa Kostku, Cypriána Majerníka, Petra Matejku, Jána Mudrocha, Eugena Nevana a Jána Želibského.
„Na základe diváckeho úspechu Alfonsa Muchu by som chcel uspieť aj so slovenskými umelcami,“ hovorí Jan Kukal. „Všetci autori patria ku kmeňovým postavám slovenského umenia dvadsiateho storočia, no na niektorých z nich sa často neprávom zabúda. A pritom som presvedčený, že majú európsky rozmer a ich tvorba zarezonuje aj v súčasnosti.“
Výstava by mala obsahovať najmä diela z depozitu Slovenskej národnej galérie, ale aj ďalších galerijných inštitúcií na Slovensku a v ČR, ako aj súkromných zbierok. Jej vernisáž sa plánuje na 6. mája tohto roku v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci.
