FOTO – MARIÁN ETTLINGER
Haruki Murakami sa v našom svete nikdy nemohol cítiť dobre. Ani ako jedináčik na školskom dvore v japonskom Kobe, ani pri stole so svojimi rodičmi, profesorkou a profesorom literatúry. Dôležitejšie než dievčatá boli preňho noci s Dostojevským, Kafkom, s klasickou hudbou a džezom. „Pomaličky som objavoval vlastný svet. Veľmi osamelý. A veľmi príťažlivý. Svet plný zvodov.“ Český prekladateľ Tomáš Jurkovič vydal v Odeone prvotinu Haruki Murakamiho Nórske drevo. V priebehu tohto roku preloží tri jeho ďalšie knihy.
Murakami študoval literárnu vedu v Tokiu, otvoril si džezovú krčmu, oženil sa, preložil do japončiny najznámejších amerických autorov, vydal Nórske drevo a presťahoval sa do Spojených štátov, aby sa po plynovom útoku fanatických stúpencov sekty Óm šinrikjó v tokijskom metre vrátil späť. Keďže si myslí, že spisovateľ musí byť zdravý, aby mohol vymýšľať zdravé príbehy, behá maratón, ak práve nesedí vo svojom Porsche. V Európe o ňom napísali, že jeho život je „tancovať a tancovať, kým hudba hrá“.
Jeho romány sú akoby napísané podľa motta japonského automobilového priemyslu: Nič nie je nemožné. Ľudia prechádzajú stenami, navštevujú mŕtvych, dvom zaľúbeným sa sníva o nežnej noci - a na druhé ráno sú presvedčení, že sa skutočne milovali. Sú to opravovne moderných duší, ktorým sa stratil raj na zemi - a hľadajú ho inde.
Vynašiel ženské uši, čo menia svet, sídla masmédií s chodbami, v ktorých „sa schováva moc“. Sú tu prežúvajúci výrastkovia s hlúpymi otázkami, hotely, v ktorých sa ubytuje iné Ja, a znovu a znovu vášne monumentálnych rozmerov. Tie zväčša zostávajú nenaplnené, ale to nie je žiadny problém: autor ich napĺňa tým, že milujúci prebehnú do iného sveta. Uňho vždy všetko so všetkým súvisí. Trhá hranice medzi vedomím a nevedomím, spochybňuje to, čomu hovoríme skutočnosť.
„Nasledujem drive príbehu,“ vysvetľoval raz americkým novinárom. „Štartujem s prázdnym papierom a som napätý, aké postavy sa objavia a aké zasa zmiznú. Vlastne si myslím, že moje príbehy píše niečo iné - a som si dosť istý, že to iné je vo mne.“ Je to samá náhoda, tak ako život.
Občas ho trápi, či jeho vymyslenému svetu môže vôbec niekto rozumieť. Ale napriek tomu budí skrytú kolektívnu túžbu: je to bestsellerový autor. Nórske drevo, Underground, Južne od hraníc, na západ od slnka či Miláčik Sputnik sa predávajú v miliónových nákladoch. Najlepšie mu rozumejú v Japonsku, krajine, v ktorej, ako píše, „skutočnosť susedí s neskutočnosťou“, kde na toaletách v predsieni potláčajú ľudské zvuky zvukmi vodopádov, morského prílivu alebo Bachovými fúgami - podľa toho, čo si vyberiete, v krajine, kde tmavou zapľuvanou chodbičkou vo výškovej budove prídete do luxusnej reštaurácie. „Rozdiel oproti západnej kultúre je v tom,“ hovorí, „ako zaobchádzame s podvedomím, pre nás je to úplne prirodzené.“
Tie knihy sa však dobre predávajú všade - možno preto, že jeho postavy sú medzinárodné: pijú kolu, počúvajú Dylana či Rossiniho. Japonskí kritici ho prekliali ako pop-spisovateľa. A on zatiaľ navrhuje novú hierarchiu hodnôt: „Po vojne sme stavili na disciplínu, prácu a úspech - ale dodnes nemáme morálne súradnice.“
Čo sa stane, ak reálny svet z celej sily narazí do vymysleného? Tak ako 11. septembra 2001 či v marci toho istého roku, keď pri atentáte sekty Óm šinrikjó v tokijskom metre zahynulo dvanásť ľudí. Vtedy vydal Underground - knihu rozhovorov s obeťami a zamestnancami metra. „Zlo je vždy súčasťou dobra. Je to spoločenské pravidlo, že nikto nie je nevinný.“ No nepovažuje sa za politického literáta: „Tóny skutočnosti sú stále hlasnejšie a zmenili ma. Doteraz som vedel klásť napínavé otázky. Teraz hľadám odpovede.“
