OBRÁZOK - TASR
Srbi aj Čiernohorci definitívne pochovali Titovu mnohonárodnostnú Juhosláviu. Ich parlamenty odhlasovali dohodu o voľnej únii. Vznikli dva samostatné štátne celky Srbska a Čiernej Hory zviazané len spoločným prezidentom a rezortmi obrany a zahraničných vecí.
Na dohode o uvoľnení Čiernej Hory zo zovretia Srbska sa politici dohodli už v marci 2002. Jej znenie potom formulovali takmer rok.
Významným hráčom v rozvodovom konaní bola Európska únia. Tá sa obávala ďalších rozkolov na Balkáne. Preto dotlačila Srbov a Čiernohorcov, aby ostali spolu, kým nevytvoria aspoň kvalitnú zmluvu - základ pokojnej odluky.
Srbský premiér Zoran Djindjič, ktorý pôvodne bojoval za zachovanie federácie, pred hlasovaním varoval pred nebezpečenstvom „ďalšej dezintegrácie nestabilného Balkánu“. Narážal zrejme na obavy, že osamostatnením Čiernej Hory sa môže spustiť reťazová reakcia a od Srbska sa začne odtŕhať Kosovo, v ktorom stále tlie nedávny etnický konflikt.
„Začíname stavať nový dom, kde bude miesto pre obe rodiny,“ vzletne vyhlásil na sklonku roku 2002 Dragan Jočič, predseda spoločnej ústavodarnej komisie. Myšlienka spoločného domu však už juhoeurópskych Slovanov raz sklamala.
Po osamostatnení Čiernej Hory prestáva fungovať aj argument, že primalé celky nemajú šancu na samostatné hospodárske prežitie. Republika Čierna Hora má oproti 10-miliónovému Srbsku len 650-tisíc obyvateľov, svoju menovú politiku však celkom podriadila režimu eura a vehementne sa pustila do predávania svojho tromfu: pláží a turistických centier.
To je aj jeden z dôvodov, prečo sa Srbsko Čiernej Hory nevzdávalo ľahko. Po oddelení Chorvátska a Slovinska Belehradu na morskom pobreží mimoriadne záleží.
Obyvatelia Juhoslávie sledujú pozvoľný zánik svojej krajiny so zmesou pocitov nostalgie a nevyhnutnosti, píše BBC. Niektorí sú znechutení dohodou, ktorú považujú za dielo cudzincov z EÚ. Iní sú praktickí: Ako majú skandovať meno spoločného basketbalového či futbalového tímu? Pokrik „Srbsko a Čierna Hora, do toho“ je predsa príliš dlhý.
