Poverčiví veria, že keď je oznamovaná smrť falošnou správou, človek sa dožije dlhého veku. Moskovské denníky napísali roku 1987 – zomrel Valerij Brumeľ. Legendárny výškar, už vtedy vážne chorý, si fámy prostredníctvom agentúry TASS vyprosil: „Dúfam, že vyvrátenie správy o mojej smrti nesklame čitateľov.“ Športovec s neskutočnou nepriazňou osudu skonal predvčerom v moskovskej nemocnici po dlhej chorobe vo veku šesťdesiatich rokov.
Valerij po motocyklovej nehode 6. októbra 1965 s mnohonásobnou zlomeninou členka ustavične bojoval o život. Olympijský víťaz z Tokia 1964 a šesťnásobný svetový rekordér sa takmer úspešne vrátil k športu. Písal knihy i operetné libretá. Od štyridsiatky bol invalidným dôchodcom. Smäd po živote a nivočiaca moc možnej smrti sú nekonečné protiklady.
Hit: Brumeľ verzus Thomas
Brumeľ sa narodil ďaleko od Moskvy v sibírskej dedinke Razvedki (14. mája 1942). Devätnásťročný prvý raz prekonal svetový rekord (223 cm), už rok predtým získal na olympiáde v Ríme 1960 striebro. Písalo sa o atletickej bombe. Svetovej výške kraľoval na konci päťdesiatych rokov dvojmetrový Američan John Thomas. Od septembra 1958 neprehral. Na Stadio Olympico však spanikáril, keď neprekonal 214 centimetrov na prvý raz. V hre boli ešte traja pretekári ZSSR. Vyhral Gruzínec Róbert Šavlakadze, absolútne neznámy skokan. V podstate ním zostal aj neskôr. Brumeľova hviezda však vyletela a žiarila. Jeho súboje s Thomasom boli atletickým hitom, akým sú dnes súťaže šprintérov Montgomeryho a Greena.
Kamarát Šavlička
Rus dominoval, sovietske metódy driny a drilu začali víťaziť. Tréner Vladimír Ďačkov vypracoval systém dlhého rýchleho rozbehu a sily. Brumeľ meral „iba“ 185 centimetrov, ale v príprave navzpieral tony. Valerij prekonal do roku 1963 svetový rekord šesťkrát, tri roky po sebe (1961 – 1963) ho vyhlásili za najlepšieho športovca planéty. Iba raz mal namále. Na olympiáde 1964 sa dostali s Thomasom do opačného garde ako v Ríme. Vo forme bol Američan, Brumeľ bol mimo. Šavlakadze režíroval z pozadia, vedel, že on už zvíťaziť nemôže. „Na smiešnej výške dvestotri som dvakrát opravoval. Šavlička ma povzbudzoval, stal sa mojím najlepším kamarátom. A ešte Thomas. Keď som ležal dodrúzganý mesiace v nemocnici, posielal mi telegramy. Vraj, Valerij, ešte budeš skákať,“ spomínal Brumeľ v knihe Výška.
Havária a hrozba amputácie nohy
Mladý Valerij mal vtedy blízko k motocyklovej majsterke Tamare Golikovovej. Ťažký šmyk a náraz. Tamare sa nestalo nič. Slávny spolujazdec si doslova pozbieral z vozovky rozdrúzganú nohu a vovliekol sa do zaporožca, ktorý nešťastníkom zastavil. Ešte mesiac po havárii chceli Valerijovi amputovať nohu. Brumeľ mal nohu v sadre dovedna tisíc dní. Prekonal tridsaťdva operácií.
Rusko bola vždy svojím spôsobom zázračná krajina. V Moskve, chvastajúcej sa renomovanými vedcami s Leninovými radmi (áno, dostal ho aj Brumeľ), nevedeli skokanovi pomôcť. Dozvedel sa však, že v zastrčenom západosibírskom Kurgane operuje profesor Gavril Ilizarov, ktorý vedel predĺžiť nohu o dvadsaťpäť centimetrov! On dal Brumeľa dohromady. Ilizarov odprevádzal Brumeľa zo špitálu: „Bež a skáč!“ Vo februári 1972 prekonal v hale latku na 207 cm! Viac sa nedalo. Jednu nohu mal po operáciách o tri centimetre kratšiu.
Boj a nepriazeň osudu
Brumeľ upadal do zabudnutia. Ľudia ho opúšťali. Postupne. Najskôr tréner Ďačkov, potom manželka. Valerij sníval o neuskutočniteľnom. „Ak by som sa nedokántril, skočil by som dvestoštyridsať,“ písal. „Nemal som málo peňazí. Za svetový rekord až tisíc rubľov. Dnes by som však dostal na jedných pretekoch v USA desať ráz viac, Lewis berie tuším stonásobok. Nemám auto ani chatu,“ vylieval si srdce, keď sa už za „perestrojky“ dalo.
Brumeľ nemal veľa šťastia v súkromí. Druhý raz sa oženil so slávnou drezúrnou olympijskou víťazkou z roku 1980 Jelenou Petuškovovou. Už extra špecializácia vedeckej pracovníčky – odbor vplyvu prírodných aminozlúčenín na kontraktačné a fermentatívne vlastnosti svalových bielkovín v organizmoch malých hlodavcov – nasvedčovala, že „všetko ľudské jej bolo vzdialené“. Okrem funkcií v Ruskom jazdeckom zväze a neskôr v podnikaní s milovanými koňmi. Chladnú ženu viazal k Valerijovi chvíľkový pocit ľútosti.
Atléti nezabudli
Slávny ruský skokan skonal pomerne zabudnutý. Na česť jeho slávnej pamiatke pripomeňme: v množstve ankiet sa koncom osemdesiatych rokov objavilo hlasovanie medzinárodnej atletickej federácie (IAAF) s určením desiatich najlepších všetkých čias v každej disciplíne. Nik nevyhral s takou prevahou ako Brumeľ vo výške. Ani štvornásobný olympijský víťaz Oerter v disku, dvojnásobný v maratóne Bikila, „neprekonateľné“ svetové rekordérky Griffithová-Joynerová na stovku, dvojstovku a Kochová na štvorstovku. Atléti budú na nižšieho skokana s úžasným odrazom a ukážkovou technikou spomínať naveky. Veď sa stal legendou za necelých päť rokov (1960 – 1965) vo veľmi mladom veku (18 – 23 rokov). Ako nikto pred ním, ani po ňom.
