Mnohým Izraelčanom zrejme napadlo, že keby na čele Palestínčanov nestál Jásir Arafat, ale niekto z mladšej generácie politikov, vzťahy by mohli vyzerať inak. Táto myšlienka môže prenasledovať najmä tých, ktorí si nemyslia, že palestínsky štát by mal siahať od Stredozemného mora po Jordán, že Jeruzalem by mal byť jeho hlavným mestom a že by sa doň mali vrátiť milióny utečencov. Arafat je pre väčšinu Izraelčanov osobou, ktorú menej neuspokojí - aj keď so židovským štátom uzavrel veľa kompromisov.
Palestínske ticho
Aj medzi Palestínčanmi je určite veľa ľudí, ktorí majú dosť intifády a jediným, čo by chceli, je normálne žiť.
Pre väčšinu je Arafat symbolom nezávislosti, ale mnohí vnímajú aj korupčné praktiky jeho vlády a chápu, že všetky problémy sa nedajú vysvetliť konfliktom s Izraelom. Že okrem územia treba vybojovať aj ekonomickú nezávislosť. Na-priek tomu odchod Arafata z politiky ešte stále nie je témou pre Palestínčanov. Pre Izrael áno.
Aktívna pravica
O možnosti „Arafatovho odstránenia“ predstavitelia izraelskej extrémnej pravice diskutujú vo vláde aj v parlamente. Šin Bet, tajná polícia, ešte pre Barakovu vládu údajne vypracoval správu, podľa ktorej by tým Izrael viac získal, ako stratil.
Denník Maariv minulý týždeň napísal, že pre vládu už nie je otázkou, či ho odstrániť, ale kedy tak urobiť. Podľa denníka Jeruzalem Post takýto scenár mohol dostať zelenú po atentáte na diskotéku v Tel Avive 1. júna. Vtedy bola vhodná príležitosť na akciu, akú predtým Izrael len naznačoval, keď bez väčších strát symbolicky bombardoval sídla palestínskej vlády. Zasiahnuť naostro, palestínske vedenie zrovnať so zemou a Arafata vyhnať. Podľa britského časopisu Foreign Report sa takáto akcia uskutoční. Ak sa vraj podobný teroristický atentát zopakuje, na palestínske územie vypochoduje 30-tisíc vojakov.
Na túto tému reagovali už viacerí prominentní politici. Minister zahraničných vecí Šimon Peres tvrdí, že podobný plán nikdy neexistoval a francúzsky prezident Jacques Chirac minulý týždeň izraelského premiéra Ariela Šarona varoval, že by nemal „oslabovať Arafata“.
Trik alebo realita?
Po atentáte na telavivskú diskotéku urobil Šaron opak toho, čo sa čakalo. Vyhlásil jednostranné prímerie. Podľa izraelských komentátorov sa vtedy definitívne rozhodol pre politický proces v duchu dohôd z Osla, ktorého hlavným pilierom je považovať Arafata za partnera. Podľa Palestínčanov to bol len trik a Šaron sa spolieha na to, že Arafat zlyhá a nedodrží prímerie.
Navonok zatiaľ prevažuje definícia vzťahov z Osla - že mier bude vtedy, ak sa Izrael dohodne s Arafatom. Táto politika má v izraelskej vláde silného reprezentanta - ľavicového politika Peresa. Ľavica si myslí, že Izrael do vnútorných záležitostí Palestínčanov zasahovať nesmie. Pragmatici Arafatovho strihu sú prijateľnejší ako silní muži z Fatahu, Hamasu a Islamského džihádu. Doterajšia intifáda by bola pod ich vedením len nevinnou hrou.
KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ
