Balet Slovenského národného divadla Bratislava: Rasputin * Hudba: Henrich Leško * Libreto, choreografia, réžia: Ján Ďurovčík * Scéna: Boris Kudlička * Kostýmy: Alexandra Grusková * Hudobné naštudovanie: Mario Košik * Dirigenti: Mario Košik, Pavol Selecký * Premiéry 24. a 25. januára
Nové pôvodné dielo, inšpirované rozpornou postavou ruských dejín, je nesporne oživením prevažne klasického repertoáru, no miestami taktiež rozporným. Najpôsobivejšou a najprogresívnejšou stránkou baletu v dvoch dejstvách a osemnástich obrazoch je výprava: odľahčené, tanečné kostýmy Alexandry Gruskovej v decentne zvolenej farebnej škále a nad časová, efektná, maximálne funkčná scéna Slováka pôsobiaceho vo Varšave Borisa Kudličku. Už od prvej chvíle zaujme veľkorysým členením priestoru s dominantným symbolom kríža a kontrastom čiernej, červenej a zlatej farby. Dokonalé, čisté línie a pocit obrovského priestoru umocňuje sofistikovaný svetelný dizajn.
Choreografia Jána Ďurovčíka je zrozumiteľná, čitateľná a prehľadná. Možno až priveľmi. Jej autor rozhodne nepatrí k umelcom, ktorí tvoria pre úzky okruh zasvätencov. Naopak, svoje tance robí „pre ľudí“. Nemožno sa však čudovať, že pohybová zmes klasického, moderného a ľudového tanca, pretavená do nedefinovateľného štýlu, ktorý sám autor nazýva ďurovčíkovina, nenadchne ľudí z okruhu súčasného tanca ani baletomanov. Aj tí však musia uznať, že ovláda svoje remeslo a s choreografickou rutinou vie vystavať pôsobivé zborové kompozície, sugestívne duetá a sóla, vygradovať jednotlivé obrazy, vybudovať pointu, využívať kontrast, a v neposlednom rade vyburcovať tanečníkov k maximálnym výkonom.
Ján Ďurovčík neexperimentuje s pohybom a odkedy sa pozná s Henrichom Leškom, ani s hudbou. Je to škoda, lebo k jeho najlepším prácam patrili Svadby a Svätenie jari na hudbu Stravinského. V prípade Rasputina je to však práve hudba, ktorá ho tlačí miestami k prvoplánovému a povrchnému vyjadrovaniu. Hudba má väčšinou dve polohy - rozšafne veselú s pochodovým ľudovým charakterom a dojemne smutnú so sladkastou muzikálovou príchuťou. Hudobný plán nedáva choreografovi veľa možností vyjadriť dramatickosť a hĺbku osobnosti Rasputina na pozadí ruských dejín.
Kontroverznosť postavy zobrazuje väčšinou ako oscilovanie medzi rozjímaním o viere a bujarými sexuálnymi hrami. V niektorých eroticky ladených scénach autor skĺzol až do polopatizmu. Pobúriť a vzápätí dojať - to je zrejme cieľom choreografa-autora sugestívnych obrazov, akými boli, napríklad, vyliečenie cárovho syna, dueto Rasputina s cárovnou, sólo rozorvaného cára, modlitba Rasputina za cárovu rodinu či poprava cárovej rodiny. K pohybovo najzaujímavejším patril partnerský tanec na plese s prekvapivými sviežimi väzbami.
Balet Rasputin dal veľa tanečných príležitostí najmä mladým tanečníkom. Okrem pohybovo excentrickej cárovnej v podaní hosťujúcej rakúskej tanečnice Peronovej, ktorá dominovala prvej premiére, dopadla druhá premiéra z hľadiska tanečných výkonov neporovnateľne lepšie. Treba dodať, že aj vďaka dirigentovi Mariovi Košikovi, ktorý ustrážil tempo i dynamiku hudby. Juraj Vasilenko prezentoval Rasputina s maximálnym nasadením a hereckým nadaním. Igor Holováč bol v tejto postave technicky precíznejší, ale ani on nezostal postave herecky nič dlžný. Vrcholný výkon podal na druhej premiére Martin Blahuta, minuloročný držiteľ ceny Philip Morris, ktorý stvárnil cára s brilantnou technikou a bravúrnym výrazom bez zbytočného pátosu a prehrávania. Presvedčivý výkon podala aj Veronika Henschová v úlohe cárovnej. Skvele sa uviedli aj detskí predstavitelia následníka trónu Alexeja.
Balet Rasputin podľa slov riaditeľa baletu začal na našej prvej scéne sériu pôvodných súčasných diel. Nie sú obavy o ďalších vynikajúcich scénografov a hudobných skladateľov - mená ako Peter Zagar či Vladimír Godár nie sú v tanečnom svete neznáme. Vnucuje sa však jedna vážna otázka: kde sú mladí slovenskí choreografi, schopní tvoriť pre veľký klasický súbor?
Autor: EVA GAJDOŠOVÁ
