Smutné pozápasové zadumanie Ružomberčaniek po prehre s Valenciou. Zľava Iveta Bieliková, Alena Kováčová a trénerka Natália Hejková.
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Ružomberským basketbalistkám už akútne hrozí kolaps bez možnosti ďalšej liečby
Zázrak nemôže trvať večne, je opakom zákonitosti. Ružomberské euroligové čarovanie trvalo sedem kôl. Prehra v Šoprone minulý týždeň sa čakala. Predvčerajšia snaha slovenských majsteriek proti Valencii vydržala víťazný polčas 36:26, potom sa zmenila na beznádej, skepsu, zatrpknutosť, slzy. Náš dvojnásobný kontinentálny šampión podľahol Španielkam 50:62. V druhej časti hry dal štrnásť bodov, toľko, čo za prvých päť minút zápasu. Slovenský tím ešte pred vyše týždňom súťaž viedol, dnes sa strachuje o postup. Žiaľ, je to zákonitosť a realita účinkovania v najvyššej európskej klubovej súťaži bez koruny výplaty.
Vydržali, sú na dne
Trénerka Natália Hejková i všetky hráčky končili rozhovory po úvodných víťazstvách s jasnými známkami vzdoru priam zaklínaco: „Dúfam, že teraz si nás už niekto všimne.“ Početný tábor ružomberských neprajníkov škrípal zubami a väčšina možných záchrancov bohapusto upokojovala - vydržte, všetko sa na dobré obráti!
Vydržali, a sú na dne. Hejková nazvala svoje hráčky uzlíčkami nervov. Sedem-osem z nich by si zahralo v kluboch medzinárodnej triedy, Kováčová, Pavlíčková, Bieliková v špičkových. Odísť? Potom sa klub rozpadne. Basketbalistky by sa mohli nekonečne súdiť o peniaze, ktoré si odpracovali až za hranicou sebaobetovania. Výsledok by bol viac než pravdepodobne nulový. Čakať na obrat? Dokedy a ako. Alebo, predsa? Strašný bludný kruh, ktorý drví vo dne, v noci. A predsa nemôže ustať akurát počas štyridsiatich minút zápasu. Možno sa čudovať, že trebárs mladá Číkošová desať minút odvážne a presne strieľa a desať s roztrasenými rukami míňa?
Pražskú rodáčku, absolventku americkej univerzity, českú reprezentantku Michaelu Pavlíčkovú vyhadzujú z prenajatého bytu. Môže rozprávať o slovenskej pohostinnosti. Alene Kováčovej (rozpätie ceny pivotky jej kvalít je od 75- po 90-tisíc dolárov na desať mesiacov) došli úspory, ktoré si zarobila v kráľovsky platiacom Šoprone. Rozohrávačka európskych kvalít Iveta Bieliková hrá v Ružomberku dvadsiaty rok (!) a potichu konštatuje, že „zatiaľ má čo jesť“. Pred trénerkami Hejkovou a Mozgovou stojí nadľudská úloha. Musia totiž hráčkam ustavične vdychovať možnosť zázraku. Ak Ružomberok prestane mať vyhliadky na play off (postupujú doň prvé štyri tímy), už beztak iluzórna nádej, že sa nájdu peniaze, bude hasnúť stále viac.
Hrozí akútny kolaps
Pýche slovenského športu hrozí akútny kolaps bez možnosti liečby. Krízu pre verejnosť otvorilo stanovisko generálneho sponzora a reklamného partnera Severoslovenských celulózok a papierní, a. s., ešte koncom augusta 2002, ktoré sme vtedy uverejnili. Fabrika v ňom potvrdzuje podporu ženskému basketbalu a sľubuje družstvu poskytnúť dotáciu na najbližšie štyri roky každoročne po 15 miliónov korún. Z tých zatiaľ v situácii hraničného volania SOS nevideli v klube ani halier.
V dokumente apeluje prosperujúci podnik SCP, a. s., na basketbalový klub, aby si hľadal aj iných reklamných partnerov. Tu sa azda črtá nádej. Aj taká, aby mal tím vhodné podmienky na pokračovanie v tradícii špičkových európskych výsledkov. Čas však neúprosne tlačí, nerátajú sa dni, ale pomaly hodiny a minúty. A vyhlásenia o „dotváraní“ zmlúv sa naťahujú takým spôsobom, že strácajú dôveryhodnosť. V tomto prípade - čo sa vlečie, určite utečie.
Euroliga sa hrá každý týždeň, pred každým ďalším zápasom hrozí možná väčšia-menšia nepredvídateľná okolnosť vyžadujúca si sekundovú reakciu (ako zaplatiť rozhodcov, ako cestovať), ak už neberieme do úvahy „maličkosť“ desaťmesačného obdobia bez výplaty.
Isteže, zmluvy nesmú byť povrchné, ale takisto - kontrakt po termíne, aj keby bol „miliardový“, zostane neplatným papierovým dielom. Hraničná chvíľa pre záchranu ružomberského euroligového basketbalu akceleruje.
PETER FUKATSCH
