Názov diplomovej práce Vlastimila Venclíka (1942) Humor vo filme spoľahlivo zapadá do mozaiky životných a tvorivých paradoxov tohto českého dramatika, scenáristu, režiséra i herca. Tú diplomovku síce ešte stihol odovzdať, no vzápätí mu normalizačná mašinéria na dvadsaťročie ukradla jeho filmársky sen. Dôvodom vylúčenia z pražskej Filmovej akadémie múzických umení v roku 1971 sa stala jeho ročníková práca Nezvaný host v hlavnej úlohe s Pavlom Landovským, čím sa podľa vedenia školy „realizácia a jeho autorské cvičenie dostalo do rozporu s našou socialistickou spoločnosťou“, pričom sa mladý adept réžie previnil najmä tým, že „v čase, keď sa film pre svoje negatívne tendencie stal predmetom pozornosti, umožnil jeho zhliadnutie cudzími ľuďmi“.
Nezvaný host skončil v trezore Štátnej bezpečnosti (až v roku 1991 získal na festivale v Oberhausene hlavnú cenu a v Uppsale cenu za najlepší krátky film a cenu divákov) a pre Venclíka sa začala, ako sa zdá, nekonečná anabáza rozporuplného človeka a tvorcu. Talentovaný režisér sa ocitol mimo oficiálnej scény skôr, než sa stihol stať známym, a tak nepatril ani k odstaveným celebritám. Tvorivú i existenčnú dilemu po pár rokoch práce kontrolóra práceneschopných občanov riešil plodnou autorskou aktivitou. Písal najmä divadelné, ale aj televízne a rozhlasové hry, kde až príliš často opúšťal sebe blízku (a cenenú) poetiku absurdity a „tvoril pre ľud“. Komercia, komunálna estráda, poklesnuté žánre písané na objednávku sa mu kruto vypomstili stratou kreditu, ktorú navyše nevynahradil ani vytúžený finančný efekt.
Bolo by však nespravodlivé obísť niektoré hry, ktoré akoby nepatrili do jeho normalizačnej tvorby. Dominuje v nich Venclíkova „poetika hnusu“, poetika najhoršieho možného riešenia situácie. Tým podľa znalca jeho tvorby, divadelného kritika a publicistu Vladimíra Justa môže byť aj zdanlivo happyendový koniec, akým je trebárs zmierenie sa s menším zlom. „Už v Nezvanom hosťovi dokázal účtovať v predstihu s normalizačnou mentalitou a neskôr i s perestrojkovými ilúziami.“
Zmena režimu priniesla Venclíkovi satisfakciu, okrem spomínaných ocenení svojho školského filmu realizoval v televízii viaceré svoje scenáre a nakrútil rad dokumentov, stal sa predsedom Filmového a televízneho zväzu, no ani toto príjemné obdobie jeho života netrvalo dlho. So zabitím svojho syna v metre sa vyrovnával angažovaním sa v boji proti násiliu - dokumentárnymi filmami, založením Hnutia občianskej solidarity a tolerancie či nadácie na podporu obetiam násilia. A v profesijnom živote ho na vedľajšiu koľaj, paradoxne, odstavila lukratívna účasť v zakladateľskom tíme televízie Nova - vo verejnoprávnej televízii je postupne ako „novák“ nežiaduci a jeho komerčná stanica je svojím zameraním na hony vzdialená kvalitnej Venclíkovej tvorbe.
Venclík si je vedomý svojich tvorivých plusov i mínusov a do knihy, ktorá je prvou časťou dojzväzkového výberu z jeho tvorby, zaradil hry Kontrola nemocného a Domácí představení, obe z roku 1973, ktoré boli uvedené nielen v Československu, ale aj v Poľsku a Rakúsku. A k nim ďalšie dve z druhej polovice osemdesiatych rokov - Kryt čili Úkryt a Nový způsob starého humanismu, ktoré na inscenovanie zatiaľ čakajú. Publikáciu uvádza literárny scenár osudového Nezvaného hosťa i s priloženými dokumentmi.
„Podľa mňa je v tomto zväzku to najpodstatnejšie z mojej literárno-dramatickej tvorby,“ píše v úvode knihy, ktorú si daroval k svojmu životnému jubileu. Aj tu možno nájsť ďalší z množstva venclíkovských paradoxov, keď rozporuplnosti života a tvorby, nezaslúžene nevšímané, musel začať prostredníctvom svojich diel mapovať on sám. Na všeobecný prospech i s vedomím všetkých rizík takéhoto daru.
