ali s prekvapujúcim pôvabom. Sledovalo ich prevažne belošské obecenstvo, ženy štíhle a ošperkované, muži v smokingoch alebo v drahých oblekoch. V tej chvíli predstavovali najväčšiu koncentráciu súkromného bohatstva na zemi. Tlieskali do rytmu juhoafrickej skupiny, dožadovali sa prídavkov, vstávali a aplaudovali. Kto tvrdí, že bohatý sever sa nezaujíma o chudobný juh?

Rinčanie mobilmi

V tej chvíli besneli v Zürichu antidavoskí demonštranti, ktorým polícia zabránila v ceste do horského strediska. Zapaľovali autá a kontajnery pri hlavnej železničnej stanici. „My sme nasadzovali krk za Davos,“ vystihol situáciu zürišský policajt a švajčiarske noviny tento deň nazvali „čiernou sobotou“. Spolu s chuligánmi policajti zastavili aj väčšinu pokojných protestujúcich vrátane členov Európskeho parlamentu. Davoské kongresové centrum obklopili vysoké ostnaté ploty, ozbrojení policajti a veľké hady ostnatého drôtu, plaziace sa po snehu.

Z tohtoročných udalostí vyplynula „davoská otázka“. V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia sa Davos, teda každoročné zhromaždenie Svetového ekonomického fóra v tomto stredisku, stal víťazoslávnym symbolom globalizovaného kapitalizmu. Na začiatku dvadsiateho prvého storočia bol Davos ohniskom odporu proti globalizovanému kapitalizmu. V tomto roku sa po prvý raz konal Antidavos v brazílskom Porto Alegre a ďalší sa plánuje v roku 2002.

Nie je to tak, že protestujúci by boli – aspoň väčšina z nich – priamymi obeťami, ktoré globalizácia porazila. Technológia tohto celosvetového trendu im vlastne uľahčuje prácu. Mobilné telefóny a internet sú teraz neodmysliteľnou súčasťou výbavy moderného protestujúceho. A Davos je dokonalým terčom, kde sa všetky svetové médiá zhromaždia na zúženom, malebnom priestore.

Čo s nimi?

Davoská otázka zahŕňa dve otázky. Prvá znie: Ako zvládnuť čosi, čo sa po protestoch v Seattli, Prahe a v Nice stáva súčasťou normálneho stavu pre každé medzinárodné zhromaždenie? Aká je takpovediac etiketa dialógu? Kde je ideálna rovnováha medzi bezpečnosťou a slobodou?

Zhromaždenie Ekonomického fóra vyjadrilo hrôzu z obmedzenia práva ľudí pokojne demonštrovať. Niektorí ďalší, s ktorými som sa zhováral, mali pocit, že švajčiarska polícia bola zbytočne tvrdá. Na európskom summite v Nice prešli oproti tomu desaťtisíce ľudí hlavnou cestou iba sto metrov od kongresového centra, kde sa stretávali európski vodcovia. Od vchodu bolo jasne počuť ich skandovanie a bubnovanie. Tak by to malo byť. Podobnú situáciu však nie je také ľahké zvládnuť v tesnom horskom údolí, ktorým sa ťahajú iba dve úzke hlavné cesty, a kde sa po mestečku pohybuje toľko bezpečnostných rizík (Jásir Arafat, Šimon Peres, prezidenti Srbska a Albánska).

Čo s tým?

Druhá, oveľa väčšia a dôležitejšia davoská otázka znie: Môže víťazný globalizovaný kapitalizmus ponúknuť chudobným tohto sveta schodnú cestu z biedy? (Treba dodať, že ak to má urobiť, nemal by pritom zničiť prírodu pre naše deti a vnúčatá.) Mexický prezident Vincente Fox otvoril tohtoročné zhromaždenie pripomenutím, že podľa odhadov žije 1,2 miliardy ľudí z menej než dolára na deň. Môže niekto vážne pochybovať, že toto je najväčšia morálna výzva, pred ktorou teraz ľudstvo stojí?

Ale ako sa s ňou vyrovnať? Vziať bohatým a rozdať chudobným? Pri takýchto štedrých udalostiach, so šampanským, s rafinovanými večerami, kde je všetko drahé, človeku občas napadnú idey Robina Hooda (alebo Ježiša Krista?) – povedzme napríklad: koľko afrických dedín by vyžilo z nákladov na takúto večeru. „Viac charity“ nie je odpoveď, ktorej by sa človek vzdával ľahko.

Alebo by pomohlo vytvoriť nový, principiálne odlišný ekonomický systém? 20. storočie bolo v tomto smere svedkom najgrandióznejších pokusov, a výsledky boli vždy ešte horšie.

Moja formulácia hlavnej davoskej otázky je opatrná. Nenapísal som „zrušiť priepasť medzi bohatými a chudobnými“ alebo dokonca „pozdvihnúť chudobných z chudoby“. Napísal som ponúknuť schodnú cestu z chudoby.

Najzaujímavejšiu prácu v tejto oblasti robia ľudia, ktorí sa nachádzali v kongresovom centre. Tu som sa dozvedel o netaid.org, iniciatíve organizácií Cisco a OSN na pomoc boju proti chudobe prostredníctvom internetových dávok. Bol tu harvardský ekonóm Jeffrey Sachs, kedysi známy ako apoštol ekonomiky voľného trhu v postkomunistickom svete, ktorý sa však teraz sústreďuje na rozvojovú politiku pre najchudobnejšie štáty. Bol tu Jacques Attali, so svojím ambicióznym projektom PlaNet Finance pre mikrofinancovanie rozvoja prostredníctvom internetu. A bol tu Jay Naidoo, kedysi juhoafrický odborár, bojujúci proti apartheidu. Naidoo mi povedal, ako sú všade po južnej Afrike roztrúsení samozvaní podnikatelia, neschopní dostať sa z chudoby pre nedostatok malých, dostupných pôžičiek.

Ozvena afrických zvukov

Je to celé len aranžovanie výkladov pre okázalosť bohatých? Nemyslím. Davos predstavuje mnoho vecí. Je to napríklad miesto, kde sa rozhádaní politickí účinkujúci môžu stretnúť a porozprávať. (Tohto roku zasadal výbor s vodcami takmer všetkých balkánskych štátov.) Teraz musí Davos priviesť predstaviteľov chudobných a bezmocných štátov za rokovací stôl s bohatými a mocnými. Je tiež, samozrejme, miestom, kde bohatí vytvárajú siete s cieľom zbohatnúť ešte viac. Človek sotva môže očakávať od riaditeľov spoločností, že zaplatia 16 000 dolárov za privilégium vytvárať siete, aby bohatí schudobneli. Človek však môže právom očakávať vytváranie ďalších sietí, aby chudobní zbohatli.

Nazdávam sa, že predovšetkým táto schopnosť poskytovať dôveryhodné odpovede v tomto smere sa stane základom posudzovania Davosu v najbližších rokoch. Zlostné zvuky Afriky prenikli do horskej pevnosti a bude treba viac než len aplauz, aby sa utíšili.

PRE SME – TIMOTHY GARTON ASH

(Autor bol vedeckým pracovníkom na fóre v Davose)