. Prostredníctvom neho sa diváci stretávali s hercami, ktorí v minulosti svojou osobnosťou a talentom očarili divákov nielen v divadle, ale aj na obrazovke, čo im zaručilo celonárodnú popularitu.
Tváre niektorých hlásateliek, moderátorov a hercov, ktoré sa roky objavovali na obrazovkách a neboli len módne vyrobenými hviezdami, sa nám z očí stratili. Niektorí sa pripomenú reprízou z dávnych čias, iní sa v televízii nezjavujú, ale na divadelných doskách áno, a sú aj takí, o ktorých toho veľa nevieme. Ako spomínajú na prvé dotyky s kamerou?
Ladislav Chudík sa napriek mnohým úlohám divadelným a televíznym nevyhol od čias Nemocnice na okraji mesta oslovovanie a až pričastému pripomínaniu doktora Sovu. Všetko sa však začne odznova, zahral si totiž aj v pokračovaní Nemocnice po 20 rokoch, ktorú si určite nenechajú ujsť ani slovenskí televízni diváci. V časoch pondelkových inscenácií z obrazovky jeho tvár a herectvo neschádzalo. "Už po prvých ohlasoch sme všetci cítili veľký mravný záväzok voči divákom, ktorí sa hlásili listami a telefonátmi. My, herci, zvyknutí počítať svoje publikum nanajvýš na desaťtisíce, sme mali naraz stotisíc a hádam aj nejaký milión divákov," spomína na začiatky pred kamerou.
Napriek tomu, že Ladislav Chudík oslávil 78. narodeniny, stíha toho mnoho. Dôkazom bol vianočný priamy prenos z benefičného koncertu Hodina deťom, ktorý stíhal hneď po účinkovaní v Tančiarni Slovenského národného divadla.
Bývalý člen činohry Novej scény Ivan Krivosudský strávil na javisku päťdesiat rokov. Kamera však priniesla nový rozmer. "Hoci som v prvej divadelnej sezóne hral v 280. predstaveniach, v televízii som mal spočiatku veľkú trému. Keď sa na kamere rozsvietilo červené svetlo, prežíval som hrôzu. Nesmeli sme sa pomýliť, v priamom prenose sa nič nedá premeniť ani vygumovať. Našťastie, dokázal som improvizovať, a to mi pomáhalo. Tento dar však všetci herci nemali. Navyše, v televízii bola jediná šepkárka, ktorá sediac pod kamerou našepkávala aj rukami." V televíznych pondelkoch si Ivan Krivosudský veľa nezahral. Nebol správnym typom do vážnych inscenácií, skôr ho obsadzovali do humoristických relácií. Nahral aj mnohé rozprávky, neskôr daboval.
Dnes 75- ročný herec ešte občas vystupuje v estrádach po slovenskom vidieku, kde vedie dialóg so svojím umeleckým kolegom a priateľom Viliamom Polónyim. Po smrti manželky sa druhýkrát oženil a teší sa zo šesťročného syna Miška. Jeho synovia z prvého manželstva (50 a 45-ročný), nenamietajú, vraj sú radi, že ich otec nežije sám. S rodinou chodievajú cez víkendy na chalupu, hráva na gitare trampské pesničky a niekedy sa smeje zo života a rodinných vzťahoch, o ktoré sa postaral na staré kolená. "Keď Miška občas vezme na prechádzku moja 28-ročná vnučka, vždy jej pripomínam: - Dávaj pozor na strýčka!"
Eva Rysová je na divadelných doskách od roku 1955. Začínala v Martinskom divadle, v televízii sa objavila ešte v čase, keď bratislavská televízia nebola etablovaná a pražská už bola zabehnutá. "Hrali sme tam dve prebraté divadelné incenácie - Karvašovho Pacienta 113 a na tú druhú si už veru nespomeniem. Keď začala vysielať Bratislava, spolupracovala som na jej inscenáciách už ako členka Trnavského divadla. Bola to dobrá herecká škola, hoci sa často veci prelínali - jednu incenáciu som skúšala, druhú nakrúcala. A veru, vo všelijakých podmienkach. Štúdiá v Mlynskej doline ešte nestáli, pracovali sme na rôznych miestach - v Karloveskom "obkase", v Starej tržnici aj v starej Synagóge, kým ju stihli zbúrať. S režisérkou Magdou Lokvencovou-Husákovou som nakrúcala po boku Gustáva Valacha a Ela Romančíka Petrolejové lampy. Vo filme hrala moju postavu Ingrid Bergmann."
Eva Rysová oslávila nedávno sedemdesiatku. Hrá ďalej, ale divadlo mnie je jedinou jej radosťou. Sleduje aj úspechy svojho vnuka Michala, ktorý s rodičmi žije v Kanade a presadil ako detská hviezda v Hollywoode. Nakrútil dva filmy, za ktoré ho odmenili prestížnym ocenením - detskou Emmy. Eva Rysová bola ešte nedávno v muzikáli Beatles tetou Johna Lennona, dnes hrá v Klietke bláznov na Novej scéne. Okrem divadla sa venuje aj pedagogickej činnosti. "Teší ma práca za katedrou a som spokojná, keď vidím, akí už sú dnešní študenti vo svojom prejave civilní. Nedávno ma pozvali na Pucciniho Bohému, kde účinkovali takmer všetci moji bývalí žiaci. Bola som s nimi spokojná."
Ada Straková natúpila do televízie v auguste 1970 ako víťazka verejného konkurzu. "V redakcii programu ma vďaka komunikatívnosti a veselej povahe prijali od prveho dňa. Boli sme ako jedna veľká rodina nielen na pracovisku, ale aj vo voľných chvíľach. Vždy ma fascinovali hlásateľské služby naostro, naopak, výrobu relácií formou záznamu v štúdiu som považovala za stratený čas a zbytočné vydávanie energie. Mala som rada priame prenosy alebo uvádzanie programu mimo obrazovky, na pódiu, kde sa vyžadovalo okamžité sústredenie. Nepodarilo sa mi síce vyprodukovať veľa breptov, ale spomínam si, ako sa mi z otca hororu Alfréda Hitchocka podarilo urobiť otca humoru." Na československej obrazovke sa tvár Ady Strakovej objavovala 23 rokov.
Z krátkovlasej blondíny na obrazovke sa stala tmavovláska s dlhším strihom. Dnes žije Ada Straková s manželom a dcérou Barborou v Prahe. Svojej profesii zostala verná, moderuje vernisáže, tlačové besedy, literárne pásma, koncerty a slávnostné príležitostné programy. Rozpráva stále po slovensky a teší ju, že Čechom sa pozdáva jej zrozumiteľný prejav, ktorý je pre nich oživením i nostalgickou spomienkou. "Zaujímavé je, že majú v mojej spoločnosti jej českí priatelia výrazný sklon rozprávať tiež po slovensky."
Bratislavská redakcia literárno-dramatických relácií sa začala formovať začiatkom šesťdesiatych rokov. Jej dušou bol dramaturg Daniel Michaelli. V Československej televízii vtedy existovala vysielacia štruktúra, podľa ktorej sa národné programy striedali v zaisťovaní večerných relácií. Slovenským incenáciám pripadol pondelok, za ktorý ručila Bratislava a bolo dohodnuté, že až na výnimky ju Praha nebude suplovať. "V incenáciách prirodzene hosťovali aj českí herci, z času na čas vypomáhali hosťujúci režiséri alebo scénaristi," spomína režisér Vido Horňák, ktorý bol po celý čas trvania televíznych pondelkov členom prípavného tímu. Kritici dodnes tvrdia, že nad incenáciami, ktoré každý týždeň po takmer 30 rokov pripravovala Bratislava, sa Česi a Slováci dokázali "integrovať na európskej úrovni." Bratislavské pondelky sa stali kultúrnym fenoménom.
Mnohí z veľkej generácie slovenských divadelníkov, ktorým masovú popularitu priniesli až televízne pondelky, už nežijú - Gustáv Valach, Július Pántik, Jozef Króner, Martin Gregor, Ivan Mistrík, František Dibarbora, Viliam Záborský, Ivan Rajniak či Anton Mrvečka.
Sú hereckí "dôchodcovia", ktorí stále neúnavne pracujú, diváci majú možnosť o ich činnosti vedieť nielen z novín, ale môžu byť svedkami v divadle, prostredníctvom dabingu či Slovenského rozhlasu. Niketorí sa vytratili úplne. Karola Machatu možno stretnúť v budove rozhlasu, rozhovory s novinármi však odmieta. Oľga Zollnerová je na tom podobne. Stará sa o svoju 90. ročnú matku, a tak jej veľa času na stretnutia nezostáva.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský, archív
