. Jednotka pôsobila na území Saudskej Arábie, Kuvajtu a Iraku. Major Peter Želinský považuje túto kapitolu svojho života za predurčenú. „Zlomové historické udalosti sa vždy spájali so životom mojich predkov," lakonicky konštatuje 42-ročný územčistý muž s neposlušnou chlapčenskou šticou. Účastník vojny v Perzskom zálive dnes pracuje ako poradca prezidenta United Nations Veterans Slovakia (Vojnoví veteráni OSN na Slovensku). So svojou mamou Raisou žije v Moldave nad Bodvou neďaleko Košíc. Tam sa usadili jeho starí rodičia v roku 1967. Strastiplná cesta na východné Slovensko, kde konečne našli svoj domov, im trvala neuveriteľných 29 rokov.
Kozmopolita s dedkom
„Na východné Slovensko sme sa prisťahovali keď som mal sedem rokov. Napriek tomu sa nepokladám za východniara. Som skôr kozmopolita, svetoobčan. Narodil som sa na Ukrajine, mám české i slovenské občianstvo. Otec slúžil v sovietskej armáde, a tak ma vychovával dedko. Spomínam si, ako rád som s ním chodil na ryby a na raky. Rozprával mi historky zo svojho života, hoci som, pochopiteľne, veľa vecí nechápal. Predovšetkým historické súvislosti jeho tragického osudu. Ale jeho život zanechal v mojej detskej duši hlboké stopy," hovorí Peter Želinský.
Odkiaľ a kam
„Korene svojho rodu som hľadal celých osemnásť rokov. Meno Želinský sa v českých dejinách vyskytuje často. Na dvore Rudolfa II. bol zástupca kancelára s menom Krištof Želinský. Na základe historických archívov som zistil, že s najväčšou pravdepodobnosťou bol mojím predkom."
Spomienky rodičov, deda, historické a archívne materiály začali do seba zapadať. Peter zistil, že prvé zmienky o rode Želinských sú z roku 1154. „Naša rodina pochádza z Čiech. Priezvisko vzniklo podľa názvu hradu Želinky, ktorý sa kedysi vypínal neďaleko Duchcova. Želinskí bojovali aj po boku Jana Žižku z Trocnova. V bitke na Bielej hore stáli na strane porazených. Keď cisárove vojská zvíťazili, moji predkovia utiekli z Čiech do Poľska. Potom sa dostali naspäť, strašnou okľukou cez Ameriku, Ukrajinu a Rusko aj na východné Slovensko. Ale to je už príbeh môjho deda, výsledok mojej osemnásťročnej práce, ktorý som sa rozhodol dať na papier," rozvíja zamotané klbko ságy rodu Želinských vojnový veterán.
Sľuby sa majú plniť
Petrov starý otec Tomáš Želinský sa narodil v Chicagu v rodine vysťahovalcov. Išiel v šľapajách svojho otca - venoval sa obchodu s obilím. V roku 1938 mal Tomáš s otcom vycestovať do Nemecka. Tesne pred odchodom dostal otec akútny zápal slepého čreva a mladý euroameričan odcestoval na starý kontinent sám.
Na nemeckej zaoceánskej lodi Deutschland sa zoznámil so šľachticom von Humboltom. Nechápal jeho nadšenie nad veľkolepými plánmi vodcu Adolfa Hitlera. Napriek rozdielnym názorom sa v hamburgskom prístave rozišli ako dobrí priatelia. V Nemecku Tomáš absolvoval množstvo úspešných obchodných rokovaní. Zvýšil mu čas aj na návštevu príbuzných na východnom Slovensku, čím splnil sľub, ktorý dal pred odchodom do Európy svojej mame, východniarke.
Prvýkrát
V dedinke Mlynské ho ohúrila pohostinnosť a srdečnosť miestnych ľudí. A ešte čosi viac. Zamiloval sa. Vianoce v roku 1938 strávil s Máriou, na Nový rok 1939 ju požiadal o ruku a vo februári mali svadbu. Koncom mesiaca s mladomanželia vybrali do Prahy. S americkými vízami a s lodnými lístkami sa ešte raz vrátili na východ, aby sa Mária rozlúčila so svojimi blízkymi.
Bol 15. marec 1939. Manželia sedia vo vlaku. Smer Praha, Hamburg. V Žiline nastúpili členovia Hlinkovej gardy. Ďalej sa nejde. Na vstup do Protektorátu Čiech a Moravy zo samostatného Slovenského štátu treba víza. Tomáš márne operoval svojím americkým občianstvom. Za hranice sa nedostali a loď z Hamburgu odplávala bez nich.
Nádej
Medzitým vypukla druhá svetová vojna. V roku 1941 Tomáša bez súdu internovali v zbernom tábore v Hanušovciach nad Topľou. Márne boli jeho sťažnosti na najvyššie miesta. Jedinou útechou boli návštevy manželky a malého syna Jána. V roku 1943 navštívila tábor nemecká delegácia. Na jej čele bol priateľ z lode, šľachtic von Humbold v generálskej uniforme. Ani on nedokázal Tomášovi pomôcť. Neobetuje predsa svoju vojenskú kariéru kvôli nejakému Američanovi, nepriateľovi ríše...
V Povstaní sa Tomáš pridal na stranu partizánov, ktorí oslobodili tábor. Pri vojenskej operácii zachránil život ruskému kapitánovi Novochackému. Front sa blížil. Tomáš sa konečne dostal domov. Vzal manželku a syna a ukryli sa v lese neďaleko dediny. Odtiaľ putovali k Máriiným príbuzným na Podkarpatskú Rus do dedinky Brehovo.
Druhýkrát
Po vojne sa s manželkou a synom vybrali do Prahy vybaviť si nové víza. Bol jún 1945. Cez les sa pobrali na najbližšiu železničnú stanicu. Zastavila ich hliadka ruských vojakov. Tomáša zajali. Netušil, že Stalin pripojil Podkarpatskú Rus k Sovietskemu zväzu. Keď protestoval a ukázal svoj americký pas, bol to jeho koniec.
Amerického „špióna" odsúdil súd v Užhorode na 25 rokov nútených prác. Mária dostala tú najstrašnejšiu správu. Z NKVD jej oznámili, že jej manžel, americký špión, bol odsúdený na trest smrti.
V roku 1953 - po smrti Stalina, bol Tomáš čiastočne rehabilitovaný. Mohol písať listy a hľadať svoju manželku. Výlet na východné Slovensko, na ktorý vyštartoval v roku 1938, sa skončil po siedmich rokoch v gulagu na sibírskej rieke Kolyma. Necelých 600 kilometrov od americkej Aljašky...
Až po ôsmich rokoch po prepustení našiel manželku. Brehovo bola pohraničná obec. Jej obyvateľov rozviezli po celom Sovietskom zväze a dedinu zrovnali so zemou. Mária sa usadila pri Dnepri, v dedine Krasnoselsk, 60 kilometrov od Čierneho mora. Rodina Želinských bola znovu pohromade.
Ďalší "výlet" bol do Sovietskeho zväzu
Tomáš neprestal snívať o svojom skutočnom domove, o Chicagu. Rozhodol sa zájsť na americkú ambasádu v Moskve. Medzitým sa mu narodil druhý syn, Jozef. Bol si vedomý rizika, ktoré so sebou návšteva veľvyslanectva západnej veľmoci v bašte komunizmu obnáša. Nechcel už spôsobiť žene a dvom synom ďalšie útrapy. Jeho pokus opäť stroskotal.
V roku 1966 sa Tomášovi dostali do rúk noviny, v ktorých sa písalo o plánovanej návšteve ruských partizánov v Československu. Ako bývalý partizán napísal žiadosť do Moskvy. Zamietli ju. Nádej na útek do USA zhasínala. Rozhodol sa skúsiť šťastie na ukrajinskom ministerstve vnútra. Šéfom pasového oddelenia bol kapitán Novochacký, ruský partizán, ktorému v povstaní zachránil na Slovensku život.
Nová nádej a beznádej
V roku 1967 sa Tomáš dostal do Československa. Našiel svojho švagra, s ktorým sa vybral do Prahy. Na americkom veľvyslanectve mu spočiatku neverili. Z Prahy sa telefonicky spojil so svojím bratom Joeom. Nakoniec vymysleli plán, ako dostať celú rodinu zo Sovietskeho zväzu do Československa.
Uplynul ďalší rok. 20. augusta 1968 Tomáš Želinský dostal do rúk víza pre celú rodinu. Na letisku v Ruzini vyplatí štyri letenky do New Yorku s dátumom odletu 27. august 1968.
V ten istý deň cestuje nočným rýchlikom z Prahy na východné Slovensko po svoju rodinu. V Žiline sa však dozvedá ďalšiu Jóbovu zvesť. Československo obsadili ruské vojská. Tomáš Želinský zomiera vo vlaku. Posledná cesta nezlomného Američana vedie namiesto Chicaga do dedinky Roztoky pri Svidníku. Na jeho hrob nosí vnuk Peter pravidelne čerstvé kvety.
Príbeh pre Jakubiska?
Fascinujúcu story svojho dedka napísal vojnový veterán Peter Želinský v roku 1996.
„Väčšina príbehu vychádza z reálnych faktov. Môj dedko to všetko naozaj prežil. Tam, kde som sa nedopátral faktov a súvislostí, použil som fikciu. Ale jadro je absolútne skutočné, hlboko prežité," hovorí Peter Želinský, spoluautor knihy Pouštní horečka. Napísal ju spolu s ďalšími dvoma veteránmi vojny v Perzskom zálive.
Záujem o kúpu autorských práv prejavila britská spoločnosť Channel 4. "Ponúkli mi celkom slušnú sumu. Potom som ale zistil, že ho chcú predať ďalej. Jednoducho povedané, chceli na mne zarobiť. Takže nakoniec zo zmluvy nebolo nič," hovorí Peter Želinský.
Oslovili ho aj hollywoodske spoločnosti Tri Star a Rock Entertainment. Nie je však rozhodnutý, ako ďalej. „Pravdupovediac, viem si živo predstaviť, že by film nakrútil slovenský režisér Juraj Jakubisko. Bola by to pre mňa úžasná pocta. Práve on dokáže fantasticky žonglovať na hrane medzi fikciou a realitou. Zatiaľ som s ním síce nebol v kontakte, ale nemám sa kam ponáhľať. Nevylučujem však spoluprácu s inými režisérmi. Bol by som ale veľmi nerád, keby z príbehu vznikol filmový brak."
