Ariel Šaron, ktorý sa po voľbách 6. februára takmer naisto stane premiérom Izraela, má problém zachovať si kamennú tvár, keď sa ho „imidžmejkri“ z Likudu pokúšajú prerobiť na láskavého starého muža. Pre izraelských voličov by to robiť nemuseli - ich úsilie patrí skôr spanikáreným zahraničným lídrom. V nedávno zverejnenom rozhovore pre The New Yorker Šaron neprejavil žiadnu ľútosť nad septembrovou návštevou v Harám al-Šaríf, posvätnom moslimskom areáli v Jeruzaleme na Chrámovej hore, kde ho sprevádzalo tisíc policajtov. Nevadí, že tým rozpútal druhú intifádu, ktorá si už vyžiadala takmer 400 ľudských životov - hlavné je, že dosiahol, aby sa Palestínčania „konečne prejavili“.
Voliči nepoznajú Šaronovu minulosť
Hrubosť tohto muža sa prejavuje aj v tom, akým spôsobom sa vysmieva z nárokov moslimov na Harám al-Šaríf: „Keď sa židia modlia, na celom svete sú otočení tvárou k Chrámovej hore. Keď sa Arabi modlia, modlia sa smerom k Mekke. Dokonca aj keď je Arab na Chrámovej hore, otáča sa jej chrbtom. A tiež inou časťou svojho tela.“
To, čo predstavuje skutočný problém, však nie je Šaronova rétorika, ale to, že má celkom slušný záznam „zabijaka Arabov“. Tie najhoršie epizódy zo Šaronovej minulosti si však asi 40 percent izraelských voličov v mladšom veku nepamätá.
Armáda sa zbavila horlivého veliteľa
Po prvý raz Šaron skóroval ako veliteľ jednotky 101, ktorá mala robiť útoky na západný breh Jordánu (vtedy ešte jordánske územie) proti arabským povstalcom. V októbri 1953 prepadla jednotka dedinu Kibja - a vyhodila do vzduchu 45 domov, pričom zabila 69 palestínskych civilistov. O dve vojny neskôr stál Šaron na čele velenia južného krídla armády. Keď v roku 1971 došlo k povstaleckým útokom v husto osídlenej Gaze, vybagroval široké cesty, aby sa armáda mohla rýchlo premiestňovať, a zrovnal so zemou asi 2000 domov, takže 16 000 ľudí sa ocitlo bez strechy nad hlavou. Stovky údajných palestínskych aktivistov deportovali bez akýchkoľvek súdnych procesov, ostatných jednoducho zabili. „V tých časoch sa podozriví nezatýkali, ale zabíjali,“ spomína Radž Suraní, riaditeľ Palestínskeho centra pre ľudské práva. „Každý deň priniesli do márnice jedno, dve alebo tri telá.“ V druhej polovici roku 1971 takto prišlo o život 104 Palestínčanov.
Skutočnú slávu si Šaron vyslúžil až v roku 1973, keď na čele tankovej jednotky prešiel cez Suezský prieplav a obkľúčil egyptskú armádu. Jeho kolegovia-generáli mu však odopreli post veliteľa izraelskej armády - za nekoncepčnosť a slepú agresivitu.
Aj v politike verný svojmu menu
A tak Šaron vstúpil do pravicovej vlády strany Likud Menachema Begina v roku 1977 ako minister poľnohospodárstva - a odštartoval politiku osídľovania. V prvej dekáde po vojne roku 1967 ešte väčšina Izraelčanov počítala s tým, že dobyté arabské územia budú vrátené. Potom prišiel Šaron, ktorý rozhadzoval vládne financie na budovanie židovských osídlení s jednoznačným cieľom - politicky znemožniť akúkoľvek výmenu dobytých území za mier.
Šaron ako minister obrany v roku 1982 vmanipuloval klamstvami Begina do veľmi nepopulárnej invázie v Libanone a potom dovolil maronitom - libanonským kresťanským milíciám, spojencom Izraela - spáchať strašné masakry v palestínskych utečeneckých táboroch Sabrá a Šatíla. O život v nich prišli stovky, možno dokonca až 2000 utečencov.
Vyšetrovacia komisia ho uznala „nepriamo zodpovedným“ a vyhlásila ho raz a navždy za nespôsobilého vykonávať post ministra obrany. Úspešne ho tak odstavila na 17 rokov - až do porážky škandalizovanej vlády Benjamina Netanjahua v roku 1999, ktorá Šarona vyniesla na čelo demoralizovnej strany Likud.
Šaronovi kolegovia-generáli sa nazdávali, že je neschopný viesť ozbrojené sily. Vyšetrovacia komisia došla k záveru, že je neschopný zastávať post ministra obrany.
Teraz sa stane premiérom.
PRE SME - GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
