Izraelské médiá aj politici jednohlasne tvrdia, že za vládou terajšieho premiéra Ehuda Baraka treba obrátiť list. Trvalý dvadsaťpercentný náskok v prieskumoch prakticky vylučuje iný scenár, než výhru Ariela Šarona 6. februára. Radikálny šéf strany Likud sa však možno dlho nebude tešiť z víťazstva. Do vienka dostáva totiž parlament, s ktorým nedokázal vládnuť Barak, a ani on to nebude mať o nič jednoduchšie.

Prvý rok svojej vlády mohol Barak relatívne pohodlne vládnuť so širokou koalíciou - podporovali ho okrem jeho vlastného bloku Jeden Izrael aj náboženské a pravicové strany. V lete ho však pred izraelsko-palestínskym summitom v Camp Davide opustili dve náboženské strany a strana ruských emigrantov. Tu sa začalo odpočítavanie Barakovho konca. Ukázalo sa, že jeho mierová politika, v ktorej prekročil dovtedy tabuizované hranice (napríklad v otázke suverenity Jeruzalema a židovských osád na palestínskych územiach), je v parlamente nepriechodná.

Ešte horšie na tom bol Barak v čase palestínskych nepokojov. Postupne strácal podporu ďalších a ďalších malých strán a napokon aj vo svojej vlastnej Strane práce, v ktorej by časť poslancov radšej videla na jeho mieste Šimona Peresa. Barak možnosť, že sa zriekne kandidatúry v Peresov prospech, včera definitívne zavrhol.

To isté by však malo platiť aj o Šaronovi - sily odporcov a stúpencov mierového procesu sú v parlamente rozložené relatívne rovnomerne. Spočiatku bude politika tvrdej ruky zrejme populárna. No okrem otázok mierového procesu - ktoré sú teraz, v čase nepokojov, pre Izrael bytostne dôležité - bude musieť odpovedať aj na celý rad očakávaní jednotlivých malých straničiek a frakcií.

V parlamente ich je spolu devätnásť a Barakovi sa to s nimi veľmi nedarilo. Keby nový premiér s Knesetom veľmi často nekonzultoval a podnikal kroky bez jeho podpory, veľmi skoro by sa ocitol zoči-voči hlasovaniu o nedôvere, čo je v Izraeli bežný prejav demokracie.

Roztrieštenosť parlamentu je dôsledkom systému priamej voľby premiéra - v ktorej si voliči zvolia medzi pravicou a ľavicou, kým do parlamentu volia malé strany podľa náboženských, etnických alebo iných kritérií.

Rozpusteniu parlamentu Barak šikovne zabránil, keď rezignoval. Neskôr sa proti tomu postavila náboženská strana Šaas, ktorá si chcela udržať dosiaľ najvyšší počet poslancov. Bývalý premiér Benjamin Netanjahu, ktorý na jeseň uvažoval o návrate do politiky, sa zriekol šance kandidovať na post premiéra práve preto, že by mal v súčasnom Knesete zviazané ruky a jeho vláda by mala krátky život.

Matematicky jediným ale zároveň najťažšie predstaviteľným modelom vládnutia je vytvorenie vlády národnej jednoty - koalície Likudu a Strany práce. Tá by však zrejme zlyhala na vnútorných, koaličných rozporoch.

Netanjahu na jeseň múdro odstúpil a vyčkáva na svoj čas. Aj ľavica má dvoch rivalov - Peresa a Baraka - a tak je možné, že izraelská politická scéna bude mať onedlho celkom inú podobu. Kým sa však stmelí ako-tak funkčný model, chvíľu to potrvá.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ