S menom Alfreda Dreyfusa sa spája jedna z najväčších afér v histórii. Aj preto sa príbehu o špionáži, antisemitizme a úlohe štátu a cirkvi hovorí jednoducho len aféra. Nespravodlivo obvinený dôstojník francúzskej armády Alfred Dreyfus rozdelil na dlhé roky celú spoločnosť aj politiku. Francúzska tretia republika bola v ohrození. Presne pred 95 rokmi – 12. 7. 1906 – ho definitívne oslobodili.

Celý príbeh sa začal v odpadkovom koši. V roku 1894 našli pod stolom nemeckého vojenského atašé rukopisné poznámky, ktoré dokazovali, že niektorý z dôstojníkov francúzskeho generálneho štábu je zradcom. Podozrenie okamžite padlo na 35-ročného kapitána Alfreda Dreyfusa. Bol žid a mal prístup k nájdenému typu informácií.

Dreyfus pochádzal z Alsaska. Spolu s rodičmi sa presťahoval do Paríža v roku 1871, keď územie zabrali Nemci. V roku 1893 to vyzeralo, že má pred sebou peknú kariéru: ako delostreleckého dôstojníka ho pridelili ku generálnemu štábu. O necelý rok neskôr sa však stal najväčším nepriateľom armády, pravicových politikov a katolíckej cirkvi. Stal sa synonymom zradcu.

Ako najsilnejší argument o jeho vine poslúžil rukopis. Vraj sa podobal na ten z poznámok z nemeckého koša. Latentne antisemitská francúzska armáda bez váhania mladého židovského dôstojníka odsúdila za vlastizradu. Na súde, ktorý sa odohrával za zavretými dverami, nedostal ani šancu dokázať svoju nevinu. Zbavili ho hodnosti a na doživotie ho poslali do vyhnanstva na Diabolské ostrovy.

V skutočnosti bol zradcom major Charles Walsin Esterházy. On zostal na slobode a naďalej v čele armády.

Zdalo sa, že takto sa celý prípad aj skončí. Dreyfus sa mohol začať zmierovať so životom v pekle. Len málo ľudí bolo ochotných postaviť sa na jeho obranu. Vo Francúzsku a v armáde zvlášť sa zdvihla vlna antisemitizmu. Na to stavili aj pravičiari.

Rodina a niekoľko ďalších sa však vzdať nechceli. Vedeli, že Dreyfus je nevinný.

Situácia sa začala meniť, keď Dreyfus získal celkom neočakávaného spojenca: na jeho stranu sa pridal aj novovymenovaný šéf armádnej kontrarozviedky plukovník Georges Picquart. Nie že by s Dreyfusom sympatizoval – Židov nemal práve v láske. Presvedčili ho dôkazy. Svojich nadriadených upozornil, že vinný je Esterházy. Armáda sa opäť rozhodla pre jednoduchšiu cestu: v obave z poškodenia svojho „dobrého“ mena radšej chybu neuznala. Dôstojníci dokonca vyrobili nové dôkazy Dreyfusovej viny. Esterházy bol aj naďalej nevinný a Picquarta radšej odpratali do Tuniska.

Vtedy do hry vstúpil spisovateľ Emile Zola. Napísal hádam najslávnejší článok všetkých čias Žalujem! Otvorene pomenoval chyby, ktoré armáda a súdy urobili v „jednej z najväčších neprávostí storočia“. Žiadal len pravdu a spravodlivosť. „Ak pochováte pravdu pod zem, hromadí sa v nej, naberá silu rovnajúcu sa explózii a v deň, keď vybuchne, vyletí s ňou na povrch zemský všetko ostatné,“ upozorňoval Zola.

Na tento výbuch si však musel ešte zopár rokov počkať. Predtým musel sám utiecť do Anglicka. Za jeho „revolučný výkrik“ ho totiž odsúdili do väzenia.

Žalujem! prebralo verejnosť. Francúzsko sa rozdelilo na dva tábory: za a proti Dreyfusovi. Proti boli pravičiari, katolícka cirkev a armáda. Všetko je vraj židovský komplot, ktorý má zničiť Francúzsko. Na druhej strane stáli socialisti a radikáli. Ich zbraňou boli ľudské práva.

V tom čase „už nešlo len o to, či je židovský dôstojník vinný, alebo nie. Išlo o to, či môže armáda a vláda, údajne v štátnom záujme, zbaviť občanov ich práv“, píše v Dejinách Francúzska historik André Maurois.

V roku 1899 nastúpil nový prezident Loubet a zopakoval sa proces s Dreyfusom. Vojenský súd ho opäť uznal za vinného, len mu skrátil trest na desať rokov. Dreyfusovi prívrženci šaleli. Prezident sa pokúšal všetko urovnať a Dreyfusovi ponúkol milosť. On ju aj napriek odporu svojich stúpencov prijal.

Na úplné očistenie musel čakať až do roku 1906. Vrátili mu hodnosť, dokonca ho povýšili a vyznamenali. Z Picquarta sa stal minister obrany a zle neobišli ani socialisti, ktorí sa dostali k moci.

MATÚŠ KOSTOLNÝ

Zajtra – Billy The Kid