Slovart, šéfredaktor Braňo Hochel
„Moje tajomstvo tkvie asi v tom, že ja to po sebe aj čítam,“ odpovedá v pravidelnej úvodnej rubrike Maxim E. Matkin (autor Polnočného denníka) na otázku Juraja Hegera, ako dokáže predstierať, že píše ľahšie než mnohí profesionálni spisovatelia. Časopis ďalej prináša portrét Dušana Mitanu, výtvarník Fero Jablonovský sa vyznáva zo svojho obdivu k „večnému Chorvátovi“ Rudovi Slobodovi. „Prekvapila ma neuveriteľná otvorenosť, s akou písal o všedných až trápnych problémoch zmäteného tvorcu, ľahkosť, s akou sa do textu dostávali názory na základné ľudské vzťahy,“ píše Jablonovský, ktorému je ľúto, že sa nikdy nedostal k ilustrovaniu nejakej Slobodovej knihy. Problémami prekladania sa vo svojom príspevku zaoberá germanistka a nordistka Jana Rakšányiová, na svoje publikačné (ne)možnosti v časoch normalizácie spomína Ivan Laučík.
Uverejňovanie textov v origináli má svoje výhody, najmä ak ide o beletriu, obzvlášť českú, ako je to v prípade prózy Michala Viewegha Zasraný Vánoce. Pri anglickom článku salzburského literáta Wofganga Görtschachera Translating for Little Magazines and Small Presses: The Salzburg Poetry Translation Workshops/Courses je už čitateľ v rozpakoch. Z pravidelnej rubriky recenzií príjemne prekvapí návrat k Tatarkovej Panne Zázračnici.
