Tridsiateho októbra 1975 ste hrali na amatérskom džezovom festivale v Kroměříži, kde ste získali cenu ako najlepší československý sólista. Spoluprácu vám ihneď ponúkol Jiří Stivín, ktorý sedel v porote. To bol slušný štart, nie?
„Jiří Stivín mi hneď v prestávke súťaže navrhol, aby sme si išli zahrať ku klavíru, čo bol na poschodí. Mal rád úplne improvizovanú hudbu. Vôbec mi to neprekážalo, lebo hudba je neverbálna. Rozumeli sme si. Nemám problém sa chytiť, keď začne niekto hrať. To sa mu páčilo. Asi rok sme koncertovali takýmto štýlom. Všade sme mali úspech, nahrali sme album Zvěrokruh a hudbu k nejakým animovaným filmom.“
Váš prvý sólový album Impresie z roku 1978 je možno neprekonaný vrchol slovenského džezu.
„Nahrali sme to za dva dni, bez prípravy. Napriek tomu je to výborná remeselná kvalita a počuť prúdenie živej energie.“
Veľkým oblúkom preskočme veľa rokov. Váš skvelý album Gabo Jonáš Live, ktorý vyšiel na sklonku minulého roku, akoby myšlienkovo na Impresie nadväzoval. Je to tak?
„Táto nahrávka demonštruje spontánnu muzikalitu, to, čo každý vedel vybaliť v danej chvíli. Remeselne, emocionálne, výrazovo. Nemali sme žiaden čas na dlhodobejšie zohrávanie. Ale s takouto zostavou sa to asi ani nedalo nahrať zle. Je to aj pestré a živé.“
Nikdy ste nechceli mať stálu kapelu?
„Chuť som mal vždy a stále. Nepodarilo sa mi to za tridsaťpäť rokov. Udržiavanie kapely je náročná vec. Tak som aspoň vždy hral s tými najlepšími.“
V roku 1973 ste prežili niekoľko mesiacov v Amerike. Kde?
„Hral som s komerčnou kapelou v Holandsku a dostali sme angažmán na loď, ktorá plávala z New Yorku do Karibského mora a späť. Tak som ako dvadsaťpäťročný zostal v New Yorku, sedem mesiacov. Mal som vážny a seriózny úmysel dostať sa medzi newyorských džezmanov. Skamarátil som sa s gitaristom Atillom Zollerom, chodil som s ním do klubov. Najskôr počúvať, neskôr aj džemovať a hrať. Bol som však mentálne nepripravený na americký - a špeciálne newyorský - štýl hudobníckeho života.“
Prečo?
„Je to tvrdá realita. Byť džezmanom v New Yorku je neustále prebíjanie sa. Vtedy som si neuvedomil, že tu vzniká najlepší džez na svete práve pre toto. A ja nie som žiaden ‚tvrďas‘. Deprimovalo ma to. Nerobila mi dobre ani samota. Mal som síce Atillu, ale on už bol povahou Američan.“
Čo vám chýbalo?
„Rodičia, sestry, kamaráti. Stalo sa to, s čím som nerátal - hudobne som to zvládol, ale mentálne a emocionálne nie. Atilla mi sľúbil, že po dvojmesačnom angažmáne v Nemecku ma zoberie do kapely. Na basu tam mal hrať George Mraz a na saxofón Lew Tabackin! Chcel som však ísť domov.“
Ľutujete?
„Je to v poriadku, lebo život stojí na iných pilieroch, nie práve na hudobných.“
Má budhizmus, ktorým sa nechávate inšpirovať, nejaký vplyv na hudbu?
„Je to predovšetkým súkromná vec, ale keď mi to pomáha v živote, tak asi mi to pomáha aj v hudbe. V joge a budhizme sa medzi iným zdôrazňuje silná koncentrácia. Aj pri hraní je koncentrácia potrebná. V budhizme sa smeruje k vyrovnanosti, schopnosti urobiť si poriadok, nedať voľný priechod nepotrebným emóciám, ktoré odvádzajú pozornosť. Takýto postoj pozitívne ovplyvňuje hudobný výkon.“
Čo budúcnosť?
„Rád by som niečo nahral s prvotriednou americkou rytmikou. V apríli tohto roku som hral v Brne na džezovom festivale. Prihovorili sa mi basista s bubeníkom od Diany Schuurovej. Nasledovalo polhodinové super jam session. Chcem ich pozvať na koncertovanie k nám, ale sú vyťažení. Myslím, že toto by bol posun. Džez je o rytme a rytmike a toto vyžaruje od bubeníka a basistu smerom k ostatným. Čierni bubeníci majú prirodzený cit pre tancujúci rytmus, lebo stáročia si svoje odbubnovali v Afrike ako ľudovku. Tak sa to zakódovalo do génov. Z ničoho je nič, iba z niečoho je niečo.“
MARIAN JASLOVSKÝ
