Keď juhoslovanská vláda vydala Miloševiča do Haagu, ostalo viac otáznikov ako odpovedí. Odvážny, ale riskantný krok v očiach mnohých devalvovala motivácia: Juhoslávia vymenila Miloševiča za miliardu amerických dolárov. Po Juhoslávii získal Ponteovej tribunál pre spoluprácu aj Chorvátsko. Aj tam zástancovia tohto kroku argumentovali obavami z rozsiahlych sankcií a straty finančnej podpory.
Akoby sa túžba po spravodlivosti vytratila. O dlhu voči obetiam nikto nehovorí. Naopak. Mnohí na zlo radšej zabudli. Spolupráca s tribunálom začala na Balkáne rozvracať vládne koalície.
Otázka, či vinníkov súdiť doma, alebo ich vydať medzinárodnej inštitúcií, ostala visieť vo vzduchu. Možno len do pondelka. Odpoveď prišla z Chile. Odvolací súd vyhlásil bývalého diktátora Augusta Pinocheta za mentálne nespôsobilého absolvovať súdny proces, čím na minimum znížil šancu postaviť generála ešte niekedy pre súd.
Nech je vývoj v jednotlivých krajinách akokoľvek odlišný, porovnanie obstojí. Chile nedokázalo Pinocheta postaviť pred súd ani 11 rokov po skončení jeho vlády. Prečo teda vyčítať Juhoslávii, že osem mesiacov od zvrhnutia Miloševičovho režimu nenašla vnútornú silu vystaviť mu účet za vojnové hrôzy? Chile ukázalo, ako dlho dospieva spoločnosť zdeformovaná diktatúrou.
Tam mesiace riešia otázku, ČI vôbec postaviť Pinocheta pred súd. V Haagu budú teraz mesiace tráviť prípravou na samotné pojednávanie, v ktorom sa už bude rozhodovať o VINE alebo NEVINE. Pre obete je pritom často dôležitejší súd, než rozsudok. Zvlášť, keď medzi činom a trestom sú už desaťročia.
Krajina potrebuje dlhý čas, aby dokázala súdiť vlastných vinníkov, pretože s nimi súdi aj seba samu. O vine či nevine rozhodujú ľudia. Vyšetrovatelia, sudcovia, prokuratúra, porota. Ľudia, ktorí majú vlastnú minulosť a vlastný názor na udalosti.
V Nemecku sa museli vymeniť generácie, aby mohli o bolestivej nacistickej minulosti vôbec hovoriť. My na Slovensku na výmenu generácií ešte čakáme. Juhoslávia veci urýchlila. Hoci aj výmenou za miliardu.
MIRIAM ZSILLEOVÁ
