Pre prezidenta Václava Havla je január mesiacom lúčenia a jeho program je nabitý každý deň. Aj včera ho na zasadnutí vlády privítal premiér Vladimír Špidla kyticou ruží. Za sebou už má aj rozlúčkové stretnutie so zahraničnými diplomatmi, sudcami, Brnom aj bývalými a súčasnými ústavnými činiteľmi. „Pobyt vo vysokej politike mi ukázal, že je všetko oveľa zložitejšie a náročnejšie, ako som si myslel. Keby som to vedel, ktovie či by som tak ľahko podľahol nápadu sem vstupovať,“ povedal v bilančnom rozhovore pre týždenník Respekt o politike.
FOTO – ČTK
„Ja sa obávam, že mojím nástupcom bude buď nejaký prudký straník, čo vzišiel z lona mocnej strany, schopnej zaistiť jeho podporu aj u iných, alebo nejaký starček, ktorý je síce výborný človek a je vzdelaný, ale nemá takú veľkú politickú váhu či autoritu či vôbec politický postoj alebo názor, že je prijateľný pre všetkých. Ani jednu, ani druhú alternatívu nepovažujem za príliš dobrú,“ povedal v roku 1998 pre Českú televíziu Václav Havel a naznačil, ako by nemal vyzerať jeho nástupca.
Havlove obavy sa naplnili
Deň pred voľbou prezidenta sa zdá, že Havlove obavy sa naplnili. Na každého z kandidátov sa dá niečo nájsť – za prudkého straníka nie je problém označiť čestného predsedu ODS Václava Klausa, a rovnako aj Miloša Zemana, ktorý sa môže dostať na scénu v ďalších kolách voľby. Kandidát komunistov Kříženecký sa už len kandidatúrou za túto stranu a rovnako aj názormi radí medzi straníkov čistokrvných.
Zostáva ešte nevýrazný kandidát sociálnych demokratov Jaroslav Bureš snažiaci sa hrať na všetky strany. A predseda Senátu Petr Pithart, ktorému tiež často vyčítajú jeho nekonečné hľadanie kompromisov. Havel by ale Pitharta ako svojho nástupcu zrejme videl rád. O tom, kto príde na Pražský hrad, však budú v prvom kole rozhodovať poslanci a senátori. Očakáva sa neprehľadný boj, zatiaľ čo prieskumy verejnej mienky opakovane ukazujú, že väčšina ľudí by chcela vyberať hlavu štátu priamo.
Uvoľniť kŕč
Čo sa od nového, zatiaľ neznámeho prezidenta čaká? Musí dokončiť to, čo sa za Havla začalo. Ten sa stal hlavou štátu, keď bola Československá socialistická republika členom Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Odchádza v čase, keď je Česká republika členom Severoatlantickej aliancie a má pozvánku do Európskej únie. V únii by teda mal nájsť Česku dôstojné miesto.
Dôležitý bude ale aj pre výsostne české vody. Tento rok bude nový prezident vymenúvať nových sudcov Ústavného súdu, čo je politicky veľmi citlivá záležitosť. Práve Ústavný súd zmenil v roku 2001 volebný zákon, ktorý navrhla spoločne ODS a ČSSD a dal za pravdu prezidentovi Havlovi. Ak by vtedy Ústavný súd rozhodol v prospech ODS a ČSSD, vyzeral by dnes parlament úplne ináč a posilnilo by sa postavenie veľkých strán.
„Mal by sa sústrediť na uvoľňovanie kŕčovitých situácií, ktoré plynú z nedostatku konsenzu v českej spoločnosti ako niekto, kto je mimo politického zápasu,“ myslí si politológ Bohumil Doležal.
Dohody a obchody
Medzi kandidátmi nie je ani jedna osobnosť, čo by dokázala preraziť vysoké a pevné múry politických strán. Rovnako sa neobjavil žiaden silný občiansky kandidát, ktorého by si osvojila niektorá z parlamentných politických strán. Už dnes je zrejmé, že viac ako kvality kandidátov o hlave štátu rozhodnú dohody a výmenné obchody medzi politickými stranami.
Aké budú a kedy sa na nich dohodnú, v tejto chvíli nie je jasné. A práve tým sa zrejme zapíše tento výber prezidenta do dejín – ako voľby, o ktorých nikto vopred nevedel, ako dopadnú. Zákulisné vyjednávania a intrigy k nepriamej voľbe, keď volia len zákonodarcovia, vždy patrili. Bolo to tak, keď sa volil Masaryk aj Havel. Prvýkrát sa ale stalo, že voľby vôbec nemajú svojho favorita.
Bohumil Doležal: „Je to prezidentská voľba s veľmi neistým výsledkom. Vôbec nie je isté či bude niekto zvolený a ak áno, tak kto. Máločo symbolizuje nedostatok akéhosi základného konsenzu v českej spoločnosti ako tieto voľby. Je to pokračovanie trendu z leta, kedy sa podarilo vytvoriť vládu väčšinou jedného hlasu.“
Kampaň – pokoj pred veľkým bojom
Prezidentská kampaň v Česku je niečo úplne iné ako parlamentné voľby. Je to práve nepriamy spôsob voľby, ktorý ovplyvňuje kampane prezidentských kandidátov. Nie je potrebné rozbiehať nákladné kampane. Bez dostatočného politického krytia v dolnej komore Snemovne a v Senáte nemajú kandidáti šancu uspieť – treba rokovať.
Možno aj preto boli štyria kandidáti nekonfrontační. Zhoda napríklad panuje aj v tom, že súčasné právomoci prezidenta sú postačujúce a nežiadali by viac. Vďačnou témou, ktorou sa všetci snažili odlíšiť od Havla, sa stali prezidentské milosti.
Jaroslav Bureš
Sociálnodemokratický minister spravodlivosti v Zemanovej vláde viedol najaktívnejšiu kampaň. Najprv sa rozbehol po Česku ešte pred vnútrostraníckym referendom ČSSD. V tom prekvapujúco porazil Otakara Motejla a stal sa kandidátom prvého kola, pretože víťaz referenda Miloš Zeman povedal, že bude kandidovať až v prípadnom druhom kole.
„Prezidenta na každý deň“ poškodili dve aféry – najprv médiá zistili, že muž, o ktorom Bureš povedal, že mu pomohol ako chartistovi neoprávnene prepustenému zo zamestnania, nikdy Chartu 77 nepodpísal. Potom sa objavila informácia, že nezavinene zrazil pred dvadsiatimi rokmi chodkyňu. Do roku 1989 bol členom komunistickej strany.
Václav Klaus
Už bol predsedom ODS, vlády aj parlamentu, útok na hrad ale zatiaľ nevyzerá veľmi nádejne. Jeho kandidatúru sprevádzal názorový kotrmelec občianskych demokratov, ktorí sa vyslovili nečakane za priamu voľbu prezidenta hoci predtým to odmietali. Predvolebné prieskumy ukazujú, že zo súčasných kandidátov by mal Klaus medzi voličmi pri priamej voľbe najvyššiu podporu.
Klaus si dával záležať na tom, aby sa čo najvýraznejšie odlíšil od Havla. Jeho heslo Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou napríklad označil za „veľmi prázdne a falošné, hrané len naoko a na obdiv vystavované“. „Prezidenta by mohla Česká republika poznať už 15. januára. Možno budeme všetci prekvapení,“ povedal v nedeľu Klaus.
Petr Pithart
Môže sa stať čiernym koňom prezidentských dostihov. Kandidát KDU-ČSL a Únie slobody má najsilnejšiu pozíciu v Senáte, kde ho podporujú aj nezávislí. K Havlovi a jeho spôsobu politiky má predseda Senátu zo všetkých najbližšie – svojimi politickými názormi aj minulosťou disidenta. Kritici ale tiež radi pripomínajú jeho dávne členstvo v komunistickej strane. Zdalo sa, že by nekandidoval v prípade, ak by nasadili do volieb ombudsmana Otakara Motejla.
Pokojne vystupujúci Pithart, ktorý bol v čase, keď sa delilo Českoslovenko, predsedom českej vlády, pripomína, že by sa chcel viac venovať domácej politike a hlava štátu by podľa neho mala viac konzultovať.
Miroslav Kříženecký
Je kandidátom komunistov. Advokát a bývalý vojenský prokurátor bol členom KSČ do roku 1989. Priznáva, že matematicky je jeho šanca na zvolenie len veľmi malá. KSČM sa v posledných parlamentných voľbách posilnila, stále ale zostáva okrajovou stranou, ktorá je navyše politicky izolovaná.
Právomoci prezidenta by rád rozšíril o zákonodarnú iniciatívu hlavy štátu. Prekáža mu, že prezident nie je za výkon svojej funkcie zodpovedný. Nesúhlasí tiež s tým, že je vylúčené trestné stíhanie za činy, ktorých sa dopustil počas výkonu svojej funkcie. (mch, čtk)
O kom sa hovorilo
V debate o možnom prezidentovi sa objavilo viac verejne známych mien. O svojich predstavách hovoril Havel naposledy otvorene v roku 1998 a spôsobil vtedy celkom veľký rozruch: „Ja si myslím, že výborným prezidentom by bol napríklad Petr Pithart. Myslím, že Petra Buzková by bola bezchybnou prezidentkou, ale tá je z hľadiska zákona ešte stále mladá na funkciu. Cestou z Ameriky mi napadol perfektný prezident, výborný a dokonca s akousi šancou, že by politicky prešiel – Marie Korbelová (dievčenské meno Madeleine Albrightovej)“.
V médiách sa potom spustila vážna debata, či by Albrightová vôbec mohla byť v Česku hlavou štátu. Veľkorysú ponuku potom musela v rozhovoroch opakovane odmietať. Koncom deväťdesiatych rokov v čase silných občianskych výziev (Ďakujeme, odíďte) sa čakalo, či s kandidatúrou nepríde aj katolícky duchovný Tomáš Halík, ktorý sa často vyjadroval k spoločenským otázkam. Napokon sa Halík do politiky ale nepustil. Svěrák a Eben sú veľmi obľúbení a zaradenie ich mien do prieskumov bolo skôr vyjadrením túžby ľudí, aby sa na hrad dostala všeobecne obľúbená osoba s dobrou povesťou. Umelci svoj prestup do politiky nikdy nebrali vážne. (mch)
