KRESBA - Archív
Vysoký mladý muž beží ulicou, samozrejme, parížskou - tak vyzerá ideálny obraz Jeana-Jacqua Sempého. Ibaže už nie je celkom čerstvý. Sempé už má vyše sedemdesiat a všetci, čo ho poznajú, vedia, že je ako klauni, ktorí rozosmievajú každého, len sami seba nevedia utešiť. „Trikrát týždenne sa rozhodnem, že si idem hľadať inú prácu a s kreslením raz a navždy končím. Nanešťastie, práve vtedy ma vždy niečo napadne. A tak sa všetko začína odznova.“
Jeho kniha Tajomstvo predavača bicyklov mala vraj zamaskovať, že sa bicyklovať nikdy nenaučil. Porážky, pochybnosti a smútky mení na nežné smiešne postavičky. Tvrdí, že kreslenie je hrozný, namáhavý hon na nápad, ale ženie sa stále rovnako neúnavne. „Nápady sú také zriedkavé, že sa na každý jeden pamätám.“ Ale veselosť, ktorú jeho kresby vyvolávajú, mu je v podstate cudzia. „Vidím vo svojich kresbách vždy len chyby. Čím som starší, tým viac pociťujem úspech ako zázrak.“
Zázrak sa začal pomerne skoro. Ako devätnásťročný dostal Prix Carrizey pre nádejné talenty a začal uverejňovať kresby v rôznych časopisoch. Vydával knihy, zbierky jeho kresieb začali byť čoraz drahšie. Roku 1978 ho povýšili medzi vyvolených - jeho kresba prvýkrát vyšla na titulnej strane New Yorkeru. Medzitým na nej vyšlo ešte ďalších jeho 66 kresieb.
Sempé, na rozdiel od komiksových výtvarníkov, nebol iba nápaditý kresliar. Jeho obrazy majú vždy niekoľko rovín - sú plné mono- a dialógov jeho postáv, ktoré líčia sny, aké nikdy nedorastú na skutočnosť. Sú samé drobné historky s krásnymi zlomyseľnosťami. Manžel konštatuje pred bujne kvitnúcimi kvetinami kypiacimi z kvetináča: „Darí sa im oveľa lepšie, odkedy sa s nimi prestala rozprávať.“ Priateľka hovorí priateľke, zatiaľ čo manžel nanáša prvý ťah štetcom: „Ten krátky moment, v ktorom je ešte všetko možné, mám zvlášť rada.“
Títo nedeľní maliari, pestovaní páni, dobre situované dámy idúce s dobou, k tomu muzikanti, tanečníčky, bicyklisti a stoické mačky sú jeho základný personál. A Paríž. Jeho najnovšia kniha má titul Un peu de Paris (Troška Paríža). Je to Paríž len tak mimochodom, vo veľkých nekomentovaných obrazoch, kreslených freskách mesta, ako by sme si ho predstavovali podľa románov a filmov z tridsiatych rokov. Romantický, vyzdobený Paríž zaľudnený mužmi v baskických čiapkach a s bagetami pod pazuchou.
Ale u Sempého v tom nie je žiadna nostalgia. Lebo týmto jeho mestom behajú tínedžeri s volkmenmi, starí páni a dámy sa snažia mladnúť pri pohybovej terapii tai-či a po chodníkoch fučia džogeri. A sebavedomé detičky poletujú na kolieskových korčuliach, s mobilom v ruke. To všetko, ako sa zdá, Sempé presne odpozoroval. On to však dementuje. „Nikdy nepozorujem. Vidím len svoj stôl, inak nič - C‘est l‘imagination, voilą.“
ANDREA PUKOVÁ
