Nemám rád, keď sa pozerá cez kľúčovú dierku

Zatiaľ posledná obrazová publikácia nášho popredného fotografa Karola Kállaya Slovo na tvári vznikla na základe výstavy Rodinný album, ktorá sa uskutočnila v novembri 1999 v bratislavskom Dome umenia. Vyšla vo vydavateľstve Media Svatava a fotografie dopĺňa rozhovor autora s rímskokatolíckym kňazom Jánom Sucháňom z Krakovian. Účastníci rozhovoru sa zamýšľajú nad životom a smrťou, nad telesnou a duchovnou stránkou života. Človek a podstata jeho bytia sú hlavnou témou tejto knihy, v ktorej slová nahrádza obraz. Fotoobjektívom zachytený okamih zo života indivídua vyrozpráva v skratke o jeho jedinečnom, neopakovateľnom osude. Každá tvár či každý okamih je iný, a predsa majú ľudia toľko spoločného. Ako výstižne charakterizoval obsah tejto knihy jej autor Karol Kállay: ,,Ľudia prichádzajú na svet rovnako na Kamčatke ako v Ohňovej zemi, takisto pred tisícročiami ako dnes; ľudia sa rovnako milujú či nenávida bez rozdielu rasy a vierovyznania. Ľudstvo je božím dielom a len Boh môže súdiť, či sa mu toto dielo vydarilo.“

Máte za sebou tri desiatky knižných publikácií, dve desiatky samostatných výstav, do stovky reportáží, čo predstavuje nesmierne množstvo záberov, ale najmä osudov ľudí, s ktorými ste sa stretli. Aké stretnutia či ľudské príbehy boli pre vašu tvorbu rozhodujúce?
– Pre moju tvorbu boli rozhodujúce stretnutia s ľuďmi, ktorí istým spôsobom ovplyvnili smerovanie vo fotografii. Už ako veľmi mladý, pätnásťročný, som začal fotografovať dynamicky, ľudí v pohybe. A to napriek tomu, že som sa pohyboval v okruhu pána profesora Plicku, kde mnohí fotografovali klasicky so statívom a človeka si posadili. Vždy som od toho unikal. Hneď po oslobodení som mal šťastie, že som sa stretol s veľkým českým fotografom Karlom Hájkom. Pracoval ako reportér v týždenníku Svět v obrazech a ja som začal robiť v jeho slovenskom pendante magazíne Domov a svet. Hájek bol skvelý reportér, žurnalista, od ktorého som dostal impulz, akým smerom sa treba uberať. V ďalšom období bolo pre mňa smerodajné najmä stretnutie s českým fotografom Janom Lukasom. Jeho fotografie sa vyznačovali humanizmom, mali hĺbku, poetiku. Veľký dojem na mňa urobila séria jeho fotografií z pohrebu Jana Masaryka. To boli dôležité impulzy, ktoré mali vtedy na mňa vplyv. Neskôr bola pre mňa takto inšpirujúca výstava Family of Man (Rodina človeka) a napokon boli dôležité práce členov parížskej agentúry Magnum Cartiera Bressona, Roberta Capu, Roberta Davidsona, Wernera Bishofa. V ďalšom období už nebolo nič také prelomové z hľadiska mojej tvorby. Ľudia, s ktorými som sa stretával pri práci, zanechali vo mne osobné zážitky, ktoré sú veľmi ľudské alebo niekedy aj smutné. To je však iná poloha, tieto stretnutia už nijako neovplyvnili moje ďalšie myslenie, skôr mi ho potvrdili. Vždy som vyhľadával humanistickejší prístup k udalostiam, vyhýbal som sa napríklad bezprostrednému fotografovaniu tragédie, kde boli ľudia zabití. Nemyslím si, že odfotografovať smrť či dokaličené telo je ten veľký výsledok.

Vrátili ste sa k niekomu z ľudí, ktorých ste fotografovali, znova?
– Nerobil som takýto typ reportáže, pri ktorej by som mal čas alebo možnosť sledovať osud nejakého človeka alebo istú udalosť dlhšie, ako napríklad zachytáva Solženicyn v Jednom dni Ivana Denisoviča. Len pre Paris Match som fotografoval jeden deň v živote Alexandra Dubčeka, ale to bolo celkom iné.
Podobne hlboký dojem ako trebárs zo stretnutia so zaujímavým človekom vo vás môže zanechať aj miesto. Takto výrazne na mňa zapôsobili staré záhrady Sintra pri Lisabone, ktoré som fotografoval pre magazín Merian. Keď ich magazín uviedol ako fotografické eseje od Karola Kállaya, mal som hrejivý pocit, že moja tvorba sa kamsi posúva. Niet tam živého človeka, usiloval som sa vyťažiť čo najviac z prostredia, z atmosféry.

Motto vašej knihy Slovo na tvári vystihuje váš prístup k tvorbe: ,,Sú situácie, ktoré človekom otrasú. Tie však nie sú najdôležitejšie. Pre mňa sú dôležitejšie tie, čo vo mne zostanú.“ Ako motto uplatňujete v praxi?
– Zemetrasenie v Arménsku v decembri 1988, kde bolo vyše 20 tisíc m?tvych, som fotografoval na trikrát. Takmer desať dní som tam bol tesne po zemetrasení, potom som sa na tie miesta vrátil v máji a ešte v septembri, aby som odfotografoval, ako život pokračuje. Sledovali sme osudy ľudí postihnutých zemetrasením a ich život potom. V máji som fotografoval pri Stepanavane muža, ktorý na kraji cintorína omurovával dosť veľkú plochu na hroby. Mal tam asi osem kovových tabuliek s arménskymi nápismi. Keď som sa ho spýtal, či sú to jeho príbuzní, odpovedal: ,,Áno.“ Nedalo mi a opýtal som sa, ktorí? Bez akéhokoľvek náznaku plaču povedal: ,,Všetci.“ Mal tam pochovanú celú rodinu, zostal sám. Vytýkal si, že nebol doma, keď ich zavalilo, bol v práci. Zahynuli mu rodičia, sestra, brat, manželka, deti. Takáto udalosť na človeka zapôsobí tak, že v mysli sa k nej musí často vracať.

Boli aj nejaké veselé príhody, pre ktoré ste premeškali trebárs dôležitý okamih, čo ste chceli zachytiť?
– To sa stáva mnohokrát. Upodozrievam trpaslíkov, že mi to robia naschvál. Je deň, keď na sto–dvesto metrov cítim tému, ktorá by bola dobrá, len čo sa k nej trošku priblížim, tak sa rozplynie alebo skončí. Keď som robil knižky o veľkých mestách, celý deň sústredený na túto prácu, vtedy som mával dni, keď mi všetko akoby unikalo. Ale sú aj dni, keď všetko od prvého okamihu ide ako po masle. To je vec náhody.

Fotografia – umelecká alebo reportážna – je jednou z mála oblastí, ktorými sa prezentujeme vo svete. Ako ju vnímate z profesionálneho pohľadu, má slovenská fotografia vo svete isté renomé, aké sú jej pozície?
– Niekedy trošku preháňame, ak tvrdíme, že naša fototgrafia je uznávaná vo svete. Je to veľmi zložité. V istých kruhoch, ktoré v zahraničí pripravujú výstavy alebo iné podujatia, čo môžu pomôcť našim fotografom presadiť sa, uznávajú určitú skupinu aj slovenských fotografov. Ale to ešte neznamená, že slovenská fotografia patrí k špičke. Tam, na najvyššej úrovni, žiaľbohu, o nás nevedia vôbec nič. Z českých fotografov sú známi Saudek a Sudek, a celá plejáda ďalších fotografov je v zahraničí menej známa. Nechcem nijako znižovať úroveň našej fotografie, ale, žiaľbohu, z pohľadu zvonka zastáva len lokálne pozície. Aj fotografické publikácie, ktoré vychádzajú u nás, sú lokálne, vonku sa nepredávajú. V bratislavskej galérii v Mirbachovom paláci je práve teraz výstava vynikajúceho slovenského fotografa Deža Hoffmana, vyšla aj knižka jeho tvorby. Veľkým fotografom, vo svete uznávaným sa však stal až v Londýne. Dostať sa do povedomia je dlhodobý proces. Možno som mal šťastie, že ako člen renomovanej agentúry som začal pracovať a publikovať v zahraničí. Medzi slovenskými fotografmi sú jednotlivci, ktorí čosi dosiahnu, urobia niečo brilantné a postupne sa dostanú do povedomia. Nemožno však hovoriť všeobecne o úspešnom postavení slovenskej fotografie.

Verejnosť vás pozná prostredníctvom reportáží, knižných publikácií, výstav. V akom žánri sa najradšej vyjadrujete?
– V prvom rade nerozlišujem fotografiu na umeleckú a reportážnu. Len čo sa fotografia dostane do polohy, keď je snaha urobiť z nej umenie, už je to iný druh výtvarného umenia. Trebárs básnik a výtvarník Jiří Kolář, ktorý žije v Paríži, robí fenomenálne koláže z fotografií, pričom používa buď svoje alebo aj cudzie fotografie. To je čisté výtvarné umenie s použitím fotografie. Fotografia je len dobrá, alebo zlá. Nezáleží mi na tom, či to je portrét, krajina alebo zátišie. Nemyslím si, že Sudek bol umelecký fotograf. V nijakom prípade. Nádherne fotografoval krajinu, vynikajúco vedel urobiť portrét, krásne fotografoval sochu a úžasne zachytil zátišie.

Aký význam má pre vás spätná väzba, ohlas publika?
– Pokiaľ ide o reportáže, ak mi fotografie prijmú a uverejnia, tak moju tvorbu naplno akceptujú ako dobrú. Nanajvýš je príjemné slovné ocenenie. Nemal som pocity neúspechov. Aj moje výstavy sú úspešné. Samozrejme, sú aj takí, ktorí chcú len kritizovať, ale každý má právo na vlastný názor. Pre mňa je dôležité, že pracujem v skupine fotografov agentúry Bilderberg, ktorí sú veľmi nároční. Pre nás je meradlom kvality aj to, že nás pozývajú fotografovať veľké projekty napríklad do Austrálie, na Kubu.

Cez váš fotoobjektív prešiel takmer celý svet, od Kysúc po Dunaj, od Ázie cez Austráliu, po Kubu. Vaše fotografie nepoznajú hranice. Aké hranice – nemám teraz na mysli zemepisné – zostali pre vás neprekročiteľné?
– Stále hovorím, že fotograf by mal mať určitú etiku. Vždy som sa držal zásady, že v krajných situáciách by sa mal človek správať predovšetkým ľudsky. Ako príklad často uvádzam, že pohreb, kde zamdlieva matka nad smrťou syna, to vôbec nie je situácia, kde treba pokojne fotografovať. To by mi nedalo. Tam treba byť skôr účastným. Nesúhlasím s tendenciou, kam smeruje spoločnosť na Západe alebo v Amerike, že všetko je prípustné, veď prečo by nebolo? Neviem napríklad, čo je skvelé na fotografii Roberta Mappelforpa v jeho monografii, na ktorej zachytil detail elegantného pánskeho obleku s rozopnutým rázporkom a z neho je vytiahnutý pohlavný úd. Tieto veci sú mi vzdialené. Sú isté veci a situácie, pri ktorých nepociťujem nutnosť fotografovať. Veľakrát som robil akty a budem ich robiť aj naďalej, ale som presvedčený, že nie je potrebné za každú cenu fotografovať genitálie. Tam sú hranice, za ktoré by som nešiel, nieže by som si ich stanovil, jednoducho sú vo mne. Nerád sa pozerám cez kľúčovú dierku, ani nemám rád, keď cez ňu pozerajú druhí.

Spolu s historikom Pavlom Dvořákom ste sa vydali po stopách záhadnej i rozporuplnej postavy našej histórie Alžbety Bátoryovej a vznikla zaujímavá publikácia Krvavá grófka (Alžbeta Bátoryová – fakty a výmysly). Čím bola táto práca – pohľad do histórie – zaujímavá pre vás ako umelca prítomného okamihu?
– Fotograf by mal byť všestranný, nemal by sa obmedzovať len jednou témou. Kedysi som urobil knižku o Hviezdoslavovi Mne Slovensko krása je... a v jej prvej časti som sledoval stopy básnikovho života. Presvedčil som sa, že aj fotografiou sa dá vrátiť do minulosti. Od môjho priateľa som dostal knižku o grófke Bátoryovej. Len čo som ju dočítal, povedal som manželke, že idem robiť knižku o Čachtickej panej. Keď som ju mal na 90 percent hotovú, stále som ešte nevedel, kto by napísal textovú časť. Až neskôr mi napadlo osloviť Pavla Dvořáka, ktorý napísal nádhernú historickú štúdiu. Bola to zaujímavá práca. Dozvedeli sme sa napríklad, že portrét Alžbety Bátoryovej v Čachticiach je len kópia ukradnutej kópie, jediný originál je v depozitoch v Národnom múzeu v Budapešti. Takisto bolo zložité nájsť zámok Kerestúr, dnes je to Deutschkreutz v Nemecku. Táto téma ma lákala. Miesto aj krajina, kde sa niečo odohrávalo, sa dá vynikajúco nafotografovať, len sa z toho nesmie urobiť bežná pohľadnica. Fotografia musí zachytiť atmosféru, genius loci.

Tridsať rokov ste pracovali pre časopis Móda, teda s krásnymi ženami. Aký je váš ideál krásy, aká tvár, ktorú ste fotili je pre vás najkrajšia a čím?
– Módu som fotografoval nielen u nás, ale takmer štrnásť rokov v Berlíne, vari tri roky v Paríži. Moju prácu prerušilo obsadenie Česko-Slovenska roku 1968. Približne deväťdesiat percent fotografov módu opúšťa, pretože sa presýtia témou. Dobre fotografovať módu je veľmi únavné a náročné, najmä ak máte snahu robiť to tak, že módne fotografie môžete dať aj na výstavu.

Máte obľúbené obdobie v móde?
– V dámskej móde by som sa vrátil až do renesancie. Prvýkrát odhalila ženské ramená, driek bol stiahnutý a krásne sa formovali prsia. Bola to krásna móda ako celá renesancia.

Na ktoré z miest, ktoré ste zvečnili, sa najčastejšie alebo najradšej vraciate?
– Všade rád chodím. Nedávno som sa vrátil zo Spojených arabských emirátov.

Čo by ste robili bez fotoaparátu, keby ste sa trebárs narodili o niekoľko storočí skôr?
– Chcel by som žiť v 17. storočí a fotografovať radvanský jarmok.