Aj keď menej radikálne ako v arabských a islamských štátoch, pod zástavou islamských zákonov sa naprieč tureckou históriou vynárajú a miznú nové a nové politické sily. Radikálne islamské heslá odzneli počas demonštrácií v roku 1980 a potom ešte v kampani pred voľbami v roku 1995 - po ktorých 8. 7. 1996 vznikla jedinýkrát v histórii prísne sekulárneho Turecka islamská vláda. Stál za tým politik pádov a vzostupov Necmettin Erbakan.

Islamské hnutie sa pozviechalo z niekoľkých zákazov strán a ide ďalej. Dnes je možno islamské len tak, ako je kresťanská väčšina európskych kresťanskodemokratických strán.

Koncom júna tohto roku, keď ústavný súd už štvrtýkrát zakázal stranu pod zámienkou, že jej činnosť je v rozpore so sekulárnou ústavou krajiny, sa stúpenci politického islamu zišli v športovej hale v Istanbule. „Chýbali ste nám… Turecko bez Erbakana je ako dieťa bez matky,“ kričal dav, keď sa na pódiu objavil zakladateľ novodobého politického islamu Necmetin Erbakan. Všetkých ubezpečil, že aj po zákaze Strany cnosti - Fazilet (FP) hnutie prežije. Na troskách Faziletu vznikne nová strana rovnako, ako sa to stalo po zákaze jej troch predchodkýň. Vždy pri tom stál Erbakan.

Politické sily islamu sa okolo neho začali zoskupovať v roku 1969, keď založil Stranu národného poriadku. Zakázaná bola v marci 1971.

O dva roky neskôr sa Erbakan vrátil so Stranou národnej záchrany. Na jej čele sa dostal do vlády ako vicepremiér v roku 1974. Aj túto stranu po ďalšom vojenskom prevrate v roku 1980 zakázali.

Erbakanovým najúspešnejším projektom bola Strana prosperity - Refah (RP), ktorú založil v roku 1983. V roku 1995 s ňou vyhral voľby. Výsledky boli veľmi tesné. Dve najsilnejšie strany sa nevedeli dohodnúť na spolupráci, a tak napokon islam zakotvil v najvyššej politike vďaka pravicovej Strane pravej cesty (DYP) Tansu Cillerovej, bývalej premiérky. Neobvyklá koaličná zmluva predpokladala striedanie Erbakana a Cillerovej v úrade premiéra po dvoch rokoch. K striedaniu Erbakana, ktorý obsadil tento úrad ako prvý, však už nedošlo.

Pred voľbami v roku 1995 vyšla RP do boja sloganmi proti členstvu Turecka v EÚ, za vystúpenie z NATO a bližšiu spoluprácu s islamskými štátmi. Z tvrdých predvolebných hesiel splnil Erbakan len jediné. Vzťahy so západnými spojencami nenarušil. Zároveň sa však obracal na arabské a islamské štáty vrátane medzinárodne izolovaných - Líbye a Iránu. Zrušil niektoré protiislamské zákony, ale nezabránil uzavretiu dohody o vojenskej spolupráci s Izraelom (prvá bola podpísaná vo februári 1996). Podpísal aj predĺženie operácie, ktorá umožňovala americkým silám operovať z tureckého územia v Iraku. Keď sa zdráhal plniť plán, ktorý mu vnútila armáda, aby zabránila islamizácii krajiny, bol napokon v roku 1997 dotlačený k rezignácii. Proti islamu opäť zasiahla mocná turecká armáda.

Z vlády sa o rok neskôr Refah prepadol na index a Erbakanovi zakázali politickú činnosť. Rok pred jeho zákazom vznikla Strana cnosti, do ktorej sa postupne presúvali niekdajší členovia zakázanej RP. Strana skončila v parlamentných voľbách v roku 1999 ako tretia a odvtedy namiesto radikálnych islamských hesiel bojuje už len o uvoľnenie sekulárnych pravidiel - napríklad za právo nosiť moslimskú šatku v zamestnaní.

Naoko sa naozaj nič nemení. Sto zo stodvoch poslancov zakázanej Strany cnosti zostáva v parlamente. Budú nezávislí. No kým islamská Strana prosperity (RP) vyhrala voľby v roku 1996 viac ako dvadsiatimi percentami hlasov, jej nástupkyňa Fazilet dostala v roku 1999 len 15 percent. Keby sa voľby konali pred jej júnovým zákazom, už by ani neprekročila desaťpercentnú hranicu na vstup do parlamentu. Zdá sa, že Erbakanov čas už vypršal.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ

Zajtra - Vyvraždenie Židov v Jedwabnom