i zišli predstavitelia štyridsiatich afrických krajín.

Únii sa príliš neverí

Únia okrem plnej ekonomickej integrácie prostredníctvom otvoreného trhu a jednotnej meny predpokladá spoločnú obranu, legislatívu a súdnictvo. Ani znalci Afriky si však nie sú istí, ktorá zo spomínaných oblastí spôsobí v praxi najväcšie problémy.

Ideálom stojí v ceste všeobecná zaostalosť, sociálna, ekonomická a technologická nerovnosť jednotlivých krajín, ideologická rivalita vodcov a, samozrejme, zemepisné hranice, ktoré tieto rozdiely v každom smere potvrdzujú. Analytici pripomínajú, že únia bude potrebovať aj omnoho viac peňazí ako jej predchodkyňa. Nikto zatiaľ nevie, odkiaľ ich chudobná Afrika získa.

Zďaleka najväčší kredit si preto včera v Lusake zaslúžili deklarované spoločné ciele signatárov. Pamätníci zakladania OAJ, medzi nimi jej súčasný generálny tajomník Salim Ahmed Salim, podpisovanie novej zmluvy zažili ako déja vu. Hoci obidve organizácie majú korene vo filozofii panafrikanizmu pätdesiatych rokov, dnešnej Afrike chýbajú mnohé z nádejí, ktoré jednotlivým štátom pred štyridsiatimi rokmi priniesla nezávislosť.

Staré tváre

Politická a hospodárska nestabilita čierny kontinent pripravila predovšetkým o sebavedomie. „Integrácia dnes predstavuje celosvetový trend a Afrika rozhodne nemá na výber,“ vyhlásil Salim.

Skeptici poukazujú na zanedbanú praktickú stránku únie, pričom ich obavy sa týkajú vzťahov únie k jej predchodkyni. Transformácia na úniu má trvať rok. Nová organizácia zdedí po OAJ staré tváre a s nimi celkom určite aj minimálny dôraz na praktické dôsledky politických rozhodnutí. Transformácia tak podľa britského novinára Davida Bamforda „prináša len zmenu názvu“.

Chýba dohoda

Dôkazom boli včerajsie rozhovory v Lusake. Na úkor ekonomických záležitostí sa rokovalo o politike, pričom tradične chýbal konsenzus. Napríklad od spoločného obranného systému mala AÚ včera aspoň tak ďaleko ako v roku 1963, keď s myšlienkou prišla OAJ.

Úvahy o spoločnej legislatíve komplikuje nekompatibilita európskeho a islamského práva, ako ju na národnej úrovni demonštruje Nigéria. Nadšenie nevzbudzuje ani spoločný súdny tribunál, pred ktorým by sa v budúcnosti mohol ocitnúť hociktorý z afrických štátnikov. Za zmienku stojí Muammar Kaddáfí (Líbya) a Robert Mugabe (Zimbabwe).

Paralelným rizikám čelí Africká únia aj v hospodárskej oblasti. V prvom rade ide o nezlučiteľnosť industrializovaných ekonomík Juhoafrickej republiky a severoafrických krajín s agrárnymi susedmi v subsaharskej Afrike.

Hoci regionálne ekonomické bloky v tomto smere ponúkajú istý precedens, kontinentálna integrácia je zatiaľ v nedohľadne.

PRE SME – ROMAN LIPTÁK, Pretória