Petra Hůlová. FOTO – LN

va príbeh jednej rodiny v chudobnom západnom Mongolsku pod Červenými horami. Má to byť päťhlas príbehov, nepretržitá nariekavá litánia na spôsob dávnych kočovníckych rozprávaní, rodinná sága. A je to predovšetkým svedectvo, záznam pocitov, príbehov a obrazov, ktoré pri ročnom pobyte v Ulanbátare videla mladá žena zo strednej Európy.

Uveriteľnejšie Mongolsko

Už od prvých stránok je zreteľné, že si síce zvolila exotický námet, ale v podstate sú všetky tie rozprávania európske. Prečo teda písala o Mongolsku z pohľadu mongolských žien? Napadne nám okrem iného, že tie drsnejšie reálie a etno sú dnes v móde a že sa práve v tej cudzokrajine mohla pohybovať slobodne. Niektoré životné situácie sú jednoducho uveriteľnejšie a presvedčivejšie v ďalekom Mongolsku než niekde na vypitvanom českom vidieku pri betónovej samoobsluhe, ktorá pre nás zdanlivo nemôže mať nijaké tajomstvá. Naopak, Mongolsko si môžeme predstavovať presne tak, ako chceme.

Že mongolská babička Alta má dosť podobný osud ako naša susedka: v mongolskom obydlí jej hocičo odpustíme. Nevidíme tú nemožnú zásteru z umeliny ani nevkusnú barabizňu jej dcéry, čo nám špatí ulicu. Je nám pri všetkej jej obmedzenosti sympatickejšia, rovnako ako si radšej vypočujeme poriadnu balkánsku dychovku než moravskú pesničku.

Ale nakoniec aj preto, že vzťahy, vášne a bolesti sú v mongolskej spoločnosti, tak ako si ju, nepoznajúc jej reálie, predstavujeme, priehľadnejšie a menej civilizované. Autorka ide rovno k téme, ktorá sa jej dotýka možno najsilnejšie – postavenie ženy v spoločnosti, z ktorej sa vytratili tisícročiami preverené pravidlá a rituály. Vo svete, ktorý stratil akékoľvek duchovné hodnoty (a predovšetkým v meste) je človek taký zvláštne stratený, vyvrhnutý a prázdny, nemá možnosť a často ani silu prísť k tomu lepšiemu, po čom stále túži: „Pijou i obyčejný lidi, kterejm nic neschází, který maj rodiny, svou místnost v panelovym domě a žijou ve Městě.“

Zmarené možnosti

Petra Hůlová skúma ženu (a ženstvo) z rôznych uhlov. Pozoruje ju ako manželku a matku, ktorá sa rozhoduje medzi divokou vášňou a pokojom manželstva, ako dieťa opovrhované okolím, ako dievča, ktoré uniká z vidieka za lepším, ako rodičku, babičku, čarodejníčku, ženu, túžiacu po inej žene, posadnutú láskou, uhranutú, lačnú po peniazoch, ženu vo všetkých najrôznejších štádiách života, v najrôznejších situáciách.

V každej z tých mnohých tvárí odkrýva zmarené možnosti, zúfalstvo, ale aj istú pravdivosť, žiadna z dcér a matiek nie je len figúrou ilustrujúcou jednostrannú polohu a vlastnosti, žiadna nie je kladnou ani zápornou hrdinkou, všetky však sú, každá iným spôsobom, nešťastné.

Naru a Dzaju deti odvrhli, pretože sú „erlíc číňácké“, nečisté („a tak jsme se tvářily, že si z toho nic neděláme, protože táta řek, že špatný jsou oni, ne my“). Dzaja odíde do mesta, aby unikla vidieku a nakoniec skončí v bordeli („měla krok jinej než všichni z geru, lehkej a plující, jako by mohla vzlítnout“). Jej dcéra, vychovaná v nevedomosti, neschopná porozumieť svojej matke („jako by měla v uších borový špalíky“), plavovlasá posadnutá dievčina Nara, ktorá celý život čaká na svoju jedinú lásku („Nara to s mužskejma neuměla, hned je vlekla s sebou, a pak se divila, že druhej den ráno zmizli“). A jej opak Ojuna („ženská bez mužskýho je jak srpkovitej měsíc“), babička Alta uväznená v manželstve, žena-muž Chiroko, šamanka s nečistými úmyslami, Žltý kvet – rodinný diabol, a zároveň žena sklamaná a vyprahnutá.

Medzi starým a novým

Autorke sa podarilo vystavať silný príbeh so zručnosťou v Čechách až nezvyčajnou. Kniha-skladačka vďaka tomu nikdy nestráca napätie. Pred čitateľom sa otvárajú rodinné tajomstvá ako v detektívke, z piatich variantov, z piatich rôznych strán sa pokúša prebojovať k pravde.

Petra Hůlová cíti a zaznamenáva priepasť medzi starým a novým svetom, spustošené a vykorenené ľudské vzťahy a osamelosť, ktorú každá z jej „hrdiniek“ zažíva v zdevastovanom svete, ktorému tiež každá iným spôsobom podľahla.

Látka, ktorú si vybrala, je rozsiahla a komplikovaná. Nechce a ani zo svojej podstaty nemôže a nedokáže byť jednostranná – jej pohľad nie je totiž ani taký kritický ako empatický. Skôr počúva, než komentuje. Možno aj preto sa jej živému a spontánnemu písaniu postavili do cesty nečakané prekážky.

Dél, gel, erlíc

Asi najťažšie bolo prijať jazyk. Petra Hůlová píše spontánnou pražštinou alebo, lepšie povedané, svojou osobnou hovorovou češtinou, ktorú mieša s mongolskými slovami, predovšetkým názvami pre veci, ktoré nemajú v českých reáliách obdobu – dél, gel, erlíc.

Niekedy mongolizmy používa nadmieru a často niektoré necháva bez vysvetlenia – čitateľ, predstav si, čo chceš, hlavne, že to pekne znie.

Týmto spôsobom rozprávania sa, samozrejme, hlási k svojim literárnym vzorom, k hrabalovskej línii českej literatúry, ale predovšetkým k Jáchymovi Topolovi, k jeho videniu, obraznosti, spôsobu rozprávania, témam, ale i stavbe viet, slovníku. Lenže spontánny prúd reči v „ich“ forme, básnické rinutie, tok predstavivosti môže byť aj pascou.

Hoci každá jej postava má byť iná a jedinečná, jazykom a obraznosťou sa všetky zlievajú. Práve osobný a bohatý jazyk ich splošťuje.

Nemôžeme uveriť, že dedinčanka, ktorá celý život žila v jurte pod Červenými horami, porodila štyri deti, roky zapierala pravdivý vášnivý vzťah ku skutočnému otcovi svojich detí, hovorí a myslí tak zreteľne a presne („velbloudy, kterejm se prázdný hrby klimbaly jak prsy starejch žen“ či „přestěhovala se do jurtoviště, jehož bílý plstěný kupole jsou kolem městskýho středu rozstříklý do všech stran, jak mlíčný kapky“), že vôbec je schopná takej sebareflexie. Má byť obmedzená, dôverčivá, a pritom má takú podobnú fantastickú predstavivosť ako jej vnučka, dcéra mestskej kurtizány, ktorá žila v paneláku, obklopená síce falošným, ale hermeticky uzavretým pohodlím („Baškganskej somon, ta mizérie zalykající se prachem, se přede mnou rozvinula, jak vajglama propálenej ubrus, srdce mi třepotalo jak bělásek ve flašce“).

Petra Hůlová každej z týchto piatich žien vkladá básnické videnie a schopnosť porozumieť samej sebe, svojmu konaniu, jej ženy sú plné poetických priepastí, sú tak trochu vedmy. Je to skrátka päť Hůlových, ktoré dokážu svoj život odrozprávať a okomentovať celistvo, intelektuálne a vidieť ho kriticky.

Vzácny dar videnia

V rozhovore pre Literárne noviny hovorí, že postavy, o ktorých píše, stretávala na ulici a predstavovala si, ako žijú, aké majú osudy. No kdekoľvek svoje postavy vidí (a myslím, že Hůlová má naozaj vzácny dar videnia) na ulici, v bordeli, v meste, špine, zúfalstve, dáva im zároveň rozprávkové rysy, všade chce z nich vytvoriť legendu, chce ich povýšiť, preduchovniť (k tej legende patrí i Mesto s veľkým M alebo Červené hory). Tu jej literárny zámer stroskotáva. Dokumentárnosť sa zráža s magickým rozprávkovým svetom, svetom mýtov, a navzájom sa rušia.

Už teraz je isté, že v Petre Hůlovej prišiel na českú literárnu scénu veľký talent. Môžeme len dúfať, že sa nenechá zviesť ľahkými cestami a napíše raz príbeh zo strednej Európy. S jej pozorovacím darom, zbaveným závanov cudzokrajnosti, by to mohlo byť čítanie, ktoré nám chýba v týchto mdlých literárnych vodách.

TEREZA M. HORVÁTHOVÁ