V Bratislave v štvrti Trnávka je činžiak, v ktorom vždy bývali Rómovia. Keď šiel človek okolo, z okien sa ozýval buchot, plač, krik, smiech a spev a občas uprostred bieleho dňa búrlivý, nikým neorganizovaný žúr. V tom je, ak sa to tak dá povedať, rozdiel medzi gýčom a kultúrou. Nie je podstatné, či sa v tej chvíli spieva pôvodný skvost, alebo starý hit chrčí z rádia. Kultúra súvisí s obcovaním, ale osamelý dav potrebuje gýč, obcovať nevie.
Kam prídeme, obklopia nás lahodné zvuky, rytmicky sa obmieňajú, sú príjemné uchu. V tej inflácii sériovo vyrábanej hudby stúpa už niekoľko rokov na cene žáner, čo vzniká sám od seba: z radosti, smútku, z nudy. Kvapka world už patrí aj do stredného prúdu, a tak sa dostáva až k bielemu ľudu. Ten však nevie, že práve to je ľudová hudba, lebo pozná cédečka s polkou alebo s cimbalovkou.
Neexistuje slovenská Věra Bílá, hoci aj na Slovensku je Rómov oveľa viac než v Čechách, a tí českí tam aj tak väčšinou kedysi prišli zo Slovenska. Tu máme síce rómske divadlo: Rómovia sa divadelne bodajú, plačú a tancujú v pestrých halenách. Čo iné môžu urobiť, ako snažiť sa ukázať sebe aj bielym takí, ako si myslia, že si ich predstavujú oni? Je niečo iné byť sebou, keď sú sami spolu a spievajú si „nemám peniaze, bože zas nemám peniaze, kedy zas budem mať peniaze?“ (v piesni, ktorú nájdete zaznamenanú v tejto knihe), a niečo iné, keď sa majú predviesť ako Rómovia. Musí to byť naopak - tí, čo sú naozaj zvedaví, musia ísť až k nim, musia chcieť vedieť, akí sú, čo spievajú a čo znamenajú ich slová. Len tak môžu vystúpiť na scénu.
Keď sa to raz stane, Slovensko bude maličkou ríšou world music. Nezaslúžene, lebo možno práve aj vďaka našej hanbe: osadám, tým kusom stredoveku v strednej Európe, v ktorých tisíce Rómov žijú. Raz budeme veľmi radi, že s nimi máme niečo spoločné, že ich prarodičia spievali a opravovali kotle našim prarodičom, a tak niečo z toho sa nalepilo aj na nás.
Hlad po autentickej kultúre je sám autentický, a nie je to nijaká móda. Nič nie je dramatickejšie, než život naživo - zarámovaný do obrazov a hudby. Bieli už takto spievať nevedia. Ani nepoznáme rozkoš z toho, keď sa zlomí chvíľa, a ľudia začnú spievať len tak. Je tu ešte iný pôžitok: byť len tak pri tom, nahlas, alebo aj úplne potichu. Ak chcete, tancujte, alebo len seďte a zadržte dych.
