FOTO – ARCHÍV JANY BELIŠOVEJ
Rómovia majú medzi bielymi povesť profesionálnych hudobníkov. Veľmi málo sa však vie o ich starých piesňach, ktoré prežívajú v ošuntelých rómskych osadách alebo dedinách vo vnútri komunít. Sila, vychádzajúca z autentického podania jej nositeľov, by sa vyrovnala povesti starých pánov z Kuby.
„Je to príliš intímna hudba. Človek ju nestretne, iba ak sa mu podarí dostať do ich komunity. Medzi majoritou a Rómami je priepasť, ktorá sa neprechádza,“ povedala pre SME etnografka Jana Belišová. Táto výskumníčka sa už štrnásť rokov zaoberá aj zbieraním rómskych piesní. Časť z nich vyšla pred vianočnými sviatkami na CD Phurikane giľa (Starodávne rómske piesne), ktoré spolu s knihou a spevníkom vydali občianske združenia Žudro a Media 3.
Neznáme hviezdy
Album zachytáva dvadsaťosem piesní v podaní rôznych rómskych interpretov od improvizovaných hudobných súborov, sólových hlasov mužov alebo žien z rôznych osád, ktoré Jana Belišová spolu so svojím tímom zachytila na cestách z dediny do dediny po slovenskom východe. Všetky nahrávky vznikli na jeden mikrofón, často v strašných podmienkach. V pozadí počuť rôzne ruchy, hlasy, plač a neprekáža fakt, že hudobníci sa počas hrania hľadajú.
Výsledok je napriek tomu čistý.
Nechýba veľa a neznáme hlasy by sa bez problémov mohli zaradiť medzi súčasné rómske hviezdy world music. „V Čechách si vedia rómsku hudbu viac uctiť. Dôkazom toho je aj Věra Bílá. Po našich potulkách po rómskych osadách sme stretli množstvo výnimočných hudobníkov, ktorí by sa jej vyrovnali. Sami to ale nedokážu,“ vysvetľuje etnografka.
Rómovia spievajú o tom, čo prežívajú, a intenzívne pocity ako radosť, bolesť alebo smútok vyjadrujú často práve hudbou. Nepoznajú publikum, neštylizujú sa, ich spev vychádza podľa Jany Belišovej z úplnej hĺbky. „Mám pocit, že keď spieva biely človek so svojimi zábranami, pripadá mi to sterilné. Rómovia sa vedia do svojej hudby neuveriteľne vložiť,“ tvrdí.
Hudba ako terapia
Hudba im pomáha, zbližuje ich. Bez nej by sa im v katastrofálnych podmienkach žilo ešte ťažšie. Belišová vie, o čom hovorí. Len v rokoch 2001 až 2002 spolu s výskumným tímom navštívila 37 rómskych osád a priznáva, že by v nich neprežila. Brali vaše nahrávanie ako vstupenku do lepšieho sveta? „Bolo to rôzne. Často sme mali dojem, že cítili z nás akúsi nádej. Napríklad, že im zoberieme dcérku do Bratislavy. Presviedčali sme ich, že zbierame ich piesne a tie najlepšie sa dostanú na CD. Keď nechceli spievať, povedali sme im, že ideme do druhej dediny. Niektorí sa nakoniec radi nechali prehovoriť,“ vysvetľuje.
Aj vďaka neustálemu improvizovanému prístupu rómskych hudobníkov ich staré pesničky ožívajú v nových úpravách, s inými textami alebo melódiami. Piesne v spevníku sú po hudobnej stránke akýmsi priemerom viacerých verzií jednej skladby, pretože je veľmi ťažké zistiť, ktorá z nich je pôvodná. „Každý spevák mi tvrdil, že tá jeho verzia je pravá. Ale oveľa fascinujúcejšie bolo, že v nej často vyspievali svoj osud. Možno to bola iba jedna sloha, napríklad o tom, že mu zomrela mama a zostali štyri siroty,“ spomína etnografka.
Správa vo fľaši
Najstarším rómskym piesňam hovoria halgató. Sú ťahavé, smutné, určené skôr na počúvanie ako na tancovanie. Mladí dnes dávajú prednosť mixu rómskej a populárnej hudby, tzv. rompopu, a tak nositeľmi starších piesní zostávajú ich rodičia alebo starí ľudia. A tí postupne zomierajú spolu so svojimi piesňami. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo projekt Phurikane giľa vznikol, aby sa toto duševné bohatstvo zachovalo pre ďalšie generácie. Rómske aj nerómske. „Ale aj preto, že sú tie piesne dobré,“ dodáva Jana Belišová.
Jedným z vrcholov albumu je pieseň E mašina maj piskinel (Vlak už píska), pojednávajúca o holokauste Rómov počas druhej svetovej vojny. A na záver skladby Soven čhave, soven (Spite deti, spite) spevák Béla Pokuta z osady Poštárka posiela slovný odkaz. Nám gadžom: „Ďakujem pekne za všetko, za vašu spoločnosť, že ste ma vypočuli… Aby vedeli ľudia, ako žijeme, aké máme problémy. Veľmi pekne vám ďakujem.“
Phurikane giľa je správou vo fľaši z miest, ktoré na míle obchádzame. Otvorme ju a pozrime sa, čo je v nej.
